Moments 9

Nahol som sa k nej. Mal som chuť ju pobozkať, zistiť ako chutia jej pery. Nie! Ešte nie. Na to najlepšie sa čaká. Alebo tak nejak sa to vraví. Pomaly som sa odtiahol. Pomohol som jej vstať. Rýchlo si to zamierila do kúpeľne a ja dole..

-To čo ste tam robili? Divne zvuky išli odtiaľ ale nechcel som rušiť

Uškrnul sa

-Nič len sa mi ju podarilo rozosmiať. Chápeš! A potom som ju šteklil a vymohol si pozvanie zajtra na večeru pre všetkých. Pochvál ma. Zaslúžim si to...

Zdvihol som pyšne hlavu do hora. Liam sa na mne zasmial.

-Áno Tommo, si šikovný.

Ešte chvíľu sme sedeli kým nezišla dole.....

Alex:

Pomaly som sa začala preberať. Cítila som sa už lepšie. Neviem ani prečo. Proste super pocit. Mala som chuť zabávať sa. Smiať sa a šantiť. Posadila som sa a začala si pretierať oči. Keď som zaregistrovala cudziu osobu v mojej izbe. Teda nie moc cudziu ale stále cudziu. Bol to Louis. Sedel na kraji postele a pozoroval ma. Ako dlho tu už bol? Prečo tu je? Alebo bol? Prečo mam divný pocit v žalúdku? A som nervózna ako nejaká pätnástka? A prečo mam také blbe otázky? :D

-Čo tu robíš?

Nevydržala som to, musela som sa ho to opýtať. Moja zvedavosť nemá hranice.

-Popravde, nechcem ta tu nechať samu. Bojím sa o teba. Tak prosím aby som mal pokoj na duši....Pôjdeš?

Hodil na mňa psie oči. Čo? Ja, skúška, chalani? Dosť dlho som rozmýšľala. Videla som aký bol nervózny. Čo tým môžem stratiť? Aspoň si to spestrím. Ten môj nudný život a tie posledne chvíle.....Už  som bola rozhodnutá ale rozhodla som si že ho troska ponaťahujem

-A prečo by som mala isť?

-Popravde, nechcem ta tu nechať samu. Bojím sa o teba. Tak prosím aby som mal pokoj na duši....Pôjdeš? 

Uprene som mu hľadela do očí. Dostalo ma to. Zahralo mi to na city, že niekomu na mne záleží. On sa o mňa boji? Louis?.......Teraz mu nemôžem povedať že nejdem...a nemám srdce ho ani ďalej naťahovať. Do riti! Mäknem! Čo sa to so mnou deje? Som milá, akoby sa vo mne niečo pohlo. Chcela som byt arogantná a drzá nepustiť si ho k sebe a teraz? Vôbec neviem čo sa so mnou deje.....Čo mam robiť?

-No dobre.....

Úsmev sa mu rozlial po celej tvári. Šťastne sa na mňa hodil a začal ma obijmat. Správal sa ako nejaká upišťana puberťáčka. Ale bol zlatý. Nechcela som sa smiať a už vôbec nie keď ho poznám tak krátko. Pre mňa bol smiech pri niekom niečo ako dôvera alebo ja neviem....Začala som sa proste smiať ale nevydržala som to. Prekvapene sa odo mňa odtiahol a kukal na mňa ako vyoraná mys. WTF? :D 

-Čo tu je také vtipne? 

Hral to.

-Ty!

-Ja! A to prečo?

Áno, musel naťahovať.

-Na tom že sa správaš ako nejaká upišťaná baba a pištíš tu ako najatý :D a to máš cez dvadsať!

-A to je vtipne?

Len som prikývla a čakala ako zareaguje

-Takže slečinke je toto vtipne? A čo povie na toto!

Nechápala som. A vôbec. Asi sa to muselo odzrkadľovať na mojej tvári lebo sa zákerne usmial. A keď po mne skočil myslela som že si cvrknem alebo zamdliem na mieste takéto šoky! Začal ma štekliť. Niee!! Ja som veľmi šteklivá. Začala som pišťať a smiať sa na cele kolo

-Louis prestaň!

Ledva som so seba vysúkala.

-Čo za to?!

-Neviem povedz si!

Hneď som to aj oľutovala. Čo keď bude niečo chcieť? Čo mu nebudem môcť dať? Ale nie, on nie je taký. Nezneužil by situáciu, on nie....

-Večera so všetkými chalanmi u teba!

Veľmi ma prekvapil ale aj potešil,  zachoval sa správne

-Platí, len prestaň!

Prestal, Lenže ostali sme v divnej polohe. Sedel na mne obkročmo, tvar par centimetrov od mojej. Čo teraz? Určite sa teraz červenám ako neviem čo. Sakra, čo teraz? Čo budem robiť? Najprv sa ku mne nahol. Rozšírili sa mi očí, srdce som cítila niekde v hrdle určite ho počul ako divo bilo. Lenže potom sa odtiahol. Vydýchla som si ale aj ma to zamrzelo. Čože? Nad čím rozmýšľam? prestaň. Musím sa prefackať. Našťastie sa postavil pomohol aj mne. Rýchlo som vbehla do kúpeľne, zamkla a hneď na seba pustila prúd studenej vody. Potrebovala som schladiť a vyčistiť hlavu. Buchli dvere. Išiel dole uf.  Rozčesala som si svoje hniezdo a zopla ho do voľného drdola. Oblečenie som si nechala také iste aké som mala na sebe. Však načo sa prezliekať keď som len doma? Bolo pol šiestej. Asi urobím večeru. Cestou dole som ich počula ako sa o niečom bavia ale nezachytila som tému rozhovoru. Len viem že som s ich hlasov počula radosť. Bez slova som zamierila do kuchyne. Dala variť vodu a nachystala si ingrediencie na omáčku. Jednoducho idem robiť špagety. Keď voda začala bublať dala som ich tam. O chvíľu prišli do kuchyne

-Čo to tu tak krásne vonia? 

Louis nakukol do kuchyne

-Čo to kuchtíš? 

Opytal sa Liam 

-Len špagety

Naraz povedali mňam a riadne ho natiahli. Pousmiala som sa nad nimi. Niekedy mi pripomínajú deti. Čo to tu táram? Však ich poznám iba deň a moje myšlienky znejú akoby som ich poznala cely život. Už mi vážne hrabe asi zájdem na psychiatriu :D Ale zase so svetlej stránky: konečne mi nikto nehundral za chrtom, že to vyzerá divne.

-Alex?

-Hm..?

-Máš mrkvu?

Jasne, typicky Louis

-Hej v chladničke, tretí šuflík.

Hneď sa k nej vrhol. O 15 minút bolo všetko hotové. Naložila som im riadne na tanier, však neviem či vôbec od tej praženice niečo jedli. Sebe len polovicu čo mali oni a zjedla som len štvrtku. Viac som nevládala a ani som nechcela. Liam si všimol, že už nejem len sa v tom prplem

-Alex však zjedz niečo

-Ale však som zjedla!

-Ale to bolo nič, však más ešte plný tanier!

-Nemám vieš ako vyzerá plný?

-Áno vidím ho pred tebou!

-Ale ja som toho zjedla dosť!

-To ti poviem, keď skolabuješ od hladu. Tak a teraz sa naješ

-Nie! Už som plna.

-A dosť! Už sa to nedá počúvať!

Povedal Louis. Prekvapene sme naňho pozreli a tak prerušili našu menšiu hádku o jedení. Znie to divne ja viem :D  Louis sa prisunul bližšie, zobral vidličku a nabral na ňu porciu

-A teraz ide lietadielko, otvor hangár...ááá

Vyzeralo to vtipne. Čo vtipne ale úplné na hlavu. Liam vybuchol smiechom. Bála som sa že mu tie špagety vyjdú nosom! :D Ja som len cúvala

-Nie Louis, vážne ja už nie som hladná!

-Však si kosť a koža!

Oponoval mi a približoval sa.

-Nie som! Som taká akurát!

Muselo to byt pekne divadlo. Zbadala som Blecky schytila ju na ruky a nasmerovala na Louisa. Ta neváhala a zjedla špagety z vidličky. On ostal zarazene stať. Liam, že sa nepopučil od smiechu. Louis prišiel k stolu zobral tanier a nabral ďalšiu porciu, zase s tým mieril ku mne. Blacky som stále držala.

-Daj ju preč, ja ta tak čo tak nakŕmim

-Nie nenakŕmiš

-Ale hej

-Liam povedz mu niečo!

-Ja s nim plne súhlasím

-Zradca...

-Žiadne také

-Blacky trhaj!

Louis pozrel na mňa takým pohľadom že "Si v pohode?". Len som mu vyplazila jazyk a brala do zajačích. Rozbehla som sa smerom hore. Lenže to by som nebola ja keby som nezakopla o vlastnú nohu. Začala som padať do zadu. To bude bolieť. Ako som padala chrbtom dole niekto ma zo zadu chytil. Tu vôňu by som spoznala aj na míle ďaleko. Sakra, som v prdeli! Mam pruser. Nevinne som k nemu zdvihla pohľad

-Ďakujem 

-V pohode 

V očiach mu zahrali iskričky šibalstva. Čo id....

-NIE Louis! Poloz ma na zem! Ihneď!

Kričala som po ňom keď si ma prehodil cez plece ako vrece zemiakov. A on si len z vesela pískal Pch! Prišli sme do kuchyne. Posadil ma za stôl. Nemala som šancu ujsť. Louis nabral špagety.

-Ide lietadielkooo...

Otočila som hlavou na bok, takže špagety pristali na líci.

-No tak Alex.

Mrkla som naňho. Na tvári mal vyraz šteniatka. Viem čo sa stane keď budem na silu jest. Mykla som plecom, možno sa poučia, že ma nemajú kŕmiť na silu. Išla jedna porcia za druhou. S taniera pomaly všetko mizlo. Musela som to zjesť do poslednej špagety. Myslela som, že prasknem. Zhlboka som si vzdychla a oprela sa o stoličku. Zavrela som oči

-Vidíš ani to nebolelo 

Však počkaj. Ešte som chvíľu sedela, keď môj žalúdok začal protestovať. V mihu som vbehla do kúpeľne a obijmala záchodovú misu. Všetko išlo so mňa von. Niekto mi chytil vlasy(ktoré sa mi uvoľnili počas úteku) za čo som bola vďačná. Len ma štvalo, že som dala von aj tu trosku ktorá sa trávila. Áno viem, mam problémy so žalúdkom a s trávením. Ale neriešim to. Podľa doktorov som podviživená ale ja s nimi nesúhlasím. Len jedno im nejde do hlavy. Prečo sa mi ešte nič nestalo. Napr. menšie skolabovanie. Keď môj žalúdok bol prázdny opláchla som si tvar a vypláchla ústa. Louis na mňa ustarostene hľadel. V kuchyni som vyhrabala aspirín a hneď ho aj zapila. 

-Teraz aspoň vieš, že ma nemáš na silu kŕmiť. Lebo môj žalúdok sa vzbúri a ide všetko von a aj tu trochu ktorú zjem.

-Bola si s tým už u lekára? 

Starostlivo sa ma opýtal 

-Hej.

-A čo povedal?

Povedať nepovedať. A kašľať na to...

-Že som podviživená a mala by som viacej jest, lenže keď zjem viac ide všetko von. Tak by som mala chodiť na infúzie. To sa stane keď mate blby žalúdok....

-A chodíš?

-Nie...

-Prečo? 

Pripojil sa do debaty Louis. Doteraz sedel ticho a počúval 

-Lebo nemám čas. Mam školu potom pracú, na chvíľu von a potom domov sa učiť. A proste nestíham

Bolo ticho, no čo. Uvarila som si čierny čaj, ten teraz padne. V tom ma Louis schmatol za ruku. Hodil na mňa bundu.

-Obuj sa a obleč

Poslúchla som. Nemala som silu odporovať. Možno by sa aj našla ale ten jeho vyraz ma zastavil. Vyšli sme k autu. Liam si sadol do zadu.

-Kľúče? 

-Mam 

Ticho. Prerušila som ho

-Kam ideme?.....