Moments 2

Ma niečo strhlo do zadu. Pristala som na niekom. Vedela som ,že to bol muž. Bolo to cítiť. Silne ramena. Krásna kolínska, mužná vôňa....

-Prečo si to urobil? 

Kričala som naňho a bušila mu päsťami do hrude. Zdvihla som k nemu naštvanú a uslzenú tvar plnú zúfalstva. V tom som ho spoznala. Nezbedne neupravene vlasy. Vždy široký úsmev (okrem tejto chvíli), vždy veselé oči(teraz vážne, ustarostene ale láskavé). Jeho zeleno-modre oči upierali na mňa ustarostený pohľad. Na sebe mal pásikavé tričko, na tom kabát, červené nohavice a čierne conversy. Bol to on. Louis Tomlinson.

-Mala by si mi ďakovať. Pravé som ti zachránil život!

-Ale ja som o tvoju pomoc neprosila! Ja som chcela skočiť! Nič ale nič ma tu nedrží, nikomu nebudem chýbať!

-A čo tvoja rodina?!

Doslova a do písmena sme na seba vrieskali. Ja z hnevu a on zo zúfalstva. Smutne som sa usmiala

-Žiadnu nemám. Rodičia zomreli pri autonehode.

Videla som ako si v duchu zanadával. Rýchlo som využila situáciu. Vyšmykla sa mu a opäť sedela na zábradlí.

-Prečo?

Opýtal sa po chvíli.

-Čo prečo?

Nechápala som.

-Prečo chceš zomrieť?

Nevedela som načo to chce vedieť. Možno ma chcel pochopiť, možno chcel odpútať moju pozornosť...ja neviem, ja už nič neviem....

-Prečo? Pretože jediný záchytný bod Ben ma pravé teraz podviedol s mojou už bývalou najlepšou priateľkou. Rodičov nemám. Súrodencov nič...Len tetu ,ktorá mi zo života spravila peklo...A prečo sa trápiť ďalej? Keď na druhej strane ak nejaká je....je možno lepšie? Čo možno ale určite lepšie ako na tomto skurvenom svete!!(prepáčte za nadávku nič iné ma nenapadlo a veľmi sa mi to sem hodilo)

Ironicky som sa zasmiala. Ani raz ma neprerušil.

-A čo keby si začala novy život? 

-A na čo? Zase sa sklamem a všetko spadne ako domček s karát ako aj teraz ale to už spadol keď som mala 10. Takže si nechcem dávať zbytočné nadeje a ilúzie. Zase som sa otočila k vode.

-Jasne, že sa ešte veľa raz sklameš. Ale vždy sa musíš postaviť na nohy otriasť sa ako pes a isť ďalej. Ja som tiež teraz zistil ,že  ma El podvádza po dvoj ročnom vzťahu. Chcel som sa opiť. Ale uvedomil som si, že to nič nevyrieši. Tak ti vravím, začni od znova zabudni na nich však tu máš priateľov....

-A akých???? Žiadnych nemám. Vždy som bola pre nich ta divná. Ta nová....

Ďalšia rana pod pas. Ďalší príval slz. Ďalší dôvod pre skok. Pozrel na mňa smutným pohľadom. Ofina mu padala do očí, vyzeral tak nevinne. Natiahol ku mne ruku, čakala som čo bude ďalej.

-Ja budem tvojim priateľom ak chceš...

Chcem? Chcem aby bol môj priateľ? Chcem aby mi pomáhal? Chcem sa mat o koho oprieť? Chcem na všetko zabudnúť a začať od znova? Chcem?....

Stále som pozerala na tu ruku. Asi vycítil, že váham. Jemne sa na mňa usmial. Urobil opatrný krok smerom ku mne. Jeden, druhy....A zase som bola v jeho náručí. Plakala som. Áno, viem zase ale pri ňom mi to bolo úprimné jedno. Začalo sa mi čkať. Uz som nevládala. Počula som ako s niekým telefonuje aby pre nás prišiel.

-Kde bývaš? 

Zamrmlala som adresu a vydala sa do ríše snov.....