Beautiful Dreams of 1D: Moments 4

Keď.....Bol to iba Liam. Kks ten ma inak vyľakal. Toto mi nerob chlape. Pozeral som do známych hnedých očí. Keby som nebol vyčerpaný a vystresovaný asi ho zaškrtím. Cestne skautské :D No dosť žartov. Nechápavo na mňa hľadel a lietal pohľadom so mňa na ňu.

-To kto je? Lou zbláznil si sa? A...

-Tichšie, nechcem ju zobudiť. Zavezieme ju domov a tam ti všetko vysvetlím...

Chvíľu mi uprene hľadel do očí. Potom mierne prikývol a pobral sa k autu. Šiel som v tesnom závese za nim. Nadiktoval som mu adresu. Zastali sme blízko centra pri veľkej tehlovej budove. Po jednej strane sa ťahal brečtan takže zarastená bola jedna cela časť. Dosť dojmov.....Pomaly som s ňou vystúpil. Liam nejako našiel v jej kabelke kľúče. Otvoril hlavne dvere. Hľadali sme byt s číslom 66. Bol úplne hore. A tie schody...uf...Otvorili sme dvere do bytu. Prekvapilo ma aký bol štýlový. Krásne zariadený. Proste moderny a priestranný. Cez predsieň sme sa dostali do obývačky. Mala tam balkón s výhľadom na Temžu. Na terase (balkóne) bola menšia záhradná hojdačka a pred ňou menší stolík. Neviem ako to tam natrepala ale bolo to pekne. Potom nasledoval veľký oblúkovitý otvor, ktorý viedol do kuchyne. Ta bola ladená do červeno-bielo-čierna. Cez stred sa tiahla linka pri ktorej boli stoličky a slúžil ako aj stôl. Vrátili sme sa spať do obývačky ktorá bola ladená do Bielo čierna. Sedačky boli biele, na zemi bol pásikavý koberec(čierno biely veľmi ma potešil, dievča ma vkus :D), na ňom bol čierny stolík. A celkovo taký príjemný dojem. Na jednej strane bol krb. Videl som schody. Tu? to musí byt asi nadstavba. Mal som pravdu. Hore sa ťahalo viacej izieb. Asi každá jedna mala svoj účel. Nechcel som to moc rozoberať. Išiel som po menšej chodbe. Iba jedny dvere boli otvorene. Žeby jej izba? Bingo! Izba bola bielo-zlata. Veľmi vkusná. Rýchlo som ju polozil na veľkú posteľ. Vyzul jej topánky a dal jej dole sveter. Prikryl a pobral sa dole za Liamom všetko mu vysvetliť. Liama som našiel v obývačke ako sedí a rozmýšľa. Len som si sadol. Chvíľu bolo ticho. Čakal kedy začnem. Tak som to proste všetko vyklopil. Úplné všetko. Od baru až k mostu a moje pocity....

-......Preto som ju tam nemohol nechať. Nie žeby potrebovala nejakú odbornú pomoc len nepozná lásku a ani priateľstvo. Ako som pochopil všetci ju len vodili za nos. A za cely život si toho vytrpela dosť. Nikto sa tu s ňou nemaznal. Preto sa chova tak ako sa chova. Úplné ju chápem. Keby som nemal vás a rodinu urobím asi to iste.

Liam mi polozil ruku na rameno. Cely čas bol ticho a pozorne ma počúval.

-Zachoval si sa správne. Prepáč, že som na teba tak vyletel. A ako som pochopil chceš jej to ukázať...to všetko....

Nebola to otázka ale konštatovanie. Len som prikývol

-Liam, radšej by som tu ostal...Bojím sa ju tu nechať, stále je v šoku...a nechať ju tu samu...

-Chápem Louis, ostanem s tebou. Nenechám ta v tom.

Vďačné som sa na neho usmial. Rozlúčil sa so mnou a vybral sa hore do nejakej izby. Ja som ešte ostal v obývačke. Zaujali ma fotky na krbe. Podišiel som k nemu. Bol pekný dookola vykladaný čiernymi kameňmi. A samozrejme aj sklo bolo na ňom. Na krbe boli rôzne fotky. Na prvej bol nejaký muž a žena v tesnom objatí. Keď som sa im viac prizrel vedel som, že sú to jej rodičia. Bola to verná kopia svojej mamy. Až na farbu očí a vlasou. Tie mala po otcovi. N ďalšej bola ona. Mohla tam mat cca 4 roky? Na tej fotke bola aj s rodičmi. Na niečom sa dobre zabávali lebo boli vysmiati ako slniečka na hnoji. Na ďalšej bola sama. Mala na sebe baletkovsky úbor. Sedela na zemi a otáčala hlavu do zadu. Bola taká umeleckejšia fotka. Ďalej tam bola ona a nejaký pes. Hlavou som preletel po izbe. Pohľad sa mi zastavil na poličke oproti oknu. Podišiel som teda bližšie. Bola to polička venovaná cenám. Ako som čítal boli to prevažné, teda všetky ceny len a len za tanec. Rôzne trofeje, diplomy a medaily....A aj nejaké kazety. Veľmi by ma zaujímalo čo bolo na nich. Na stole ležal skicak. Rýchlo som ho prelistoval. Vedela pekne kresliť. Zachytávala tam pohľad s okna, ľudí s parku a iné veci ale hlavne pocity. Keď mi pohľad padol na hodiny boli 4:00 časť ísť spať. Pomaly som vyšiel hore. Ešte som sa rozhodol že ju pôjdem skontrolovať. Našiel som ju ako sa prevaľuje v perinách a niečo si mrmle. Mračila sa. Rýchlo som k nej podišiel. Videl som že aj plače. Zobral som ju do náručia a tíšil

-Pšššt maličká.....neboj som tu nič sa ti nestane, je to iba sen

Po chvíli prestala. Schúlila sa mi na hrudi. Bol to krásny pocit. Nemohol som ju nejak od seba odlepiť. Nie žeby som sa sťažoval. Tak nič iné mi neostáva len tu ostať. Vôbec to nie je zlý nápad. Ako som sa na ňu díval dostal som chuť pobozkať ju. Pomaly som sa k nej sklonil a jemne sa obtrel o jej pery. Pre mňa to bol krásny okamžik. Aj keď to bolo také pohladenie vo mne to vyvolalo množstvo pocitov. Ona jemne skrčila nos ale potom sa pousmiala. S úsmevom na perách a neznámym pocitom v srdci som zaspával....