Moments 11

Píp,píp,píp.....

Už mi to lezie na nervy. Vypnite to! Pomaly som otvorila oči. Všetko bolo biele a znášal sa tu smrad. Kde to som? Posadila som sa. Všetko ma bolelo. Nevedela som si na nič spomenúť. Vedľa mňa sedela neznáma žena okolo tridsiatky. Nechápavo som na ňu hľadela. Čo tu robí? A hlavne čo tu robím ja? Jemne som ňou zatriasla a dúfala že mi to vysvetli. Otvorila oči mala ich čierne ako uhol

-A zlatko! Už si hore? Nie je ti niečo? Neboli ta hlavička? 

Záporne som pokrútila hlavou. Co som nemala lebo som sa cítila akoby mi do nej udreli panvicou.

-Kto ste?

-Ja som Dorothy

-Kde to som?

Ticho. Veľmi nepríjemné ticho.

-V nemocnici

-Čo tu robím? Kde je mamička a ocko?

Smutne na mňa pozrela. Chytila ma pevne za ruku

-Alex, teraz ma dobre počúvaj. Mali ste autonehodu. Vodič dodavky zaspal a vošiel do proti smeru a narazil do vás.....A-a-a....tvoji rodičia na mieste podľahli zraneniam....

Sok. Akoby do mňa udrel blesk.

-Robíte si so mňa srandu?! Nie! Mamka a ocko nie....Nemohli....nie,nie,nie...

Veľmi som sa rozvzlykala. Mala som záchvat. Museli mi dať lieky na upokojenie. Od vtedy bola Dorothy stále so mnou. Snažila sa mi nahradiť mamu. Čo sa jej aj podarilo....Čiastočne....

                                       ***************************************

-Alex zlatko už môžeš ísť

Otvorila som oči. Dorothy mala už všetko spratane. Na ruke som už mala aj leukoplast so zajačikmi a mrkvičkami. Obzrela som sa pred seba. Bol tam Louis. Stále som ho držala za ruku. Nenamietal. Chcela som vstať ale nemala som silu.

-Louis, pomôžeš mi? 

Asi pochopil, chytil ma okolo pása a pomohol mi vstať. Viedol ma odtiaľ. Na chodbe sedel Liam ktorý niečo ťukal do mobilu. Okolo mňa prefrčalo niečo malé. Počula som bosé nohy ťapkať na chodbe.

-Koniec?

Starostlivo sa ma opytal Liam 

-Nie

Predbehla som Louisa. So zdvihnutým obočím na mňa pozrel.

-Ešte ideme na detské oddelenie

Nič nevraveli za čo som im bola vďačná. Louis mi pomohol dostať sa tam. Dorothy tam už bola.

-Myslela som si, že prídeš. Deti sú v spoločenskej

Dobre ma poznala. Nejako sme tam trafili. Liam otvoril dvere. Ako som vošla bolo počuť pišťanie a to už na mne vyseli 2-3 deti.

-Alex, Alex ani nevieš ako si nám chýbala čo si tu nebola tak dlho?

-Lucy, aj vy ste mi chýbali no a nemohla som lebo som mala školu

Male klamstvo. Dúfam že mi ho prepáčia. Popravde nemala som odvahu sem ísť. Bolo tu veľa spomienok. Všetkých som povinne vyobimala. Ale chýbala mi tam jedna známa tvárička

-Lucy? Kde je Nataly?

-V izbyčke

-A prečo? 

-Nechcú jej dovoliť ísť von

Nie! Už? Rýchlo som vyšla von.

-Izba 12., a viem chceš sa opýtať prečo. Stav sa jej zhoršuje každým dnom. Už tu dlho nebude.

Toho som sa bála. Rýchlo som pribehla k jej dverám. Nadýchla sa a zaklopala.

-Ďalej

Nataly ležala na postieľke. Išlo s nej veľa hadičiek. Bolo tam aj veľa prístrojov. Keď ma uvidela na tvári sa jej rozlial úsmev. Bola nádherná. Ma iba 4 roky. Je s toho istého domova ako ja. Mala blondate vlásky ktoré sa jej točili ako malému anjelikovi a padali v prstencoch na ramena. Veľké zelene oči orámované hustými a dlhými mihalnicami. Keď sa usmievala mala jamky v líčkach. Bola bledšia ako som si ju pamätala ale stále mala ružové líčka. Nechápala som prečo ju rodičia opustili. Takéhoto anjelika. Keby som bola dospela a uvidela ju hneď by som ju brala domov. Aj si ju zobrali do starostlivosti ale hneď ako zistili že je chorá vrátili ju späť a opustili. Bolo to smutne, na tomto svete nemala nikoho tak ako ja. Ľúbila som ju bolo to moje malé slniečko ktoré mi vždy zdvihlo náladu a mala som chuť usmievať sa. Ale keď si predstavím, že za chvíľu odíde........

-Ahoj princezná

-Ahoj Alex

-Ako sa más?

-Bolo aj lepšie

Prisadla som si k nej. Opatrne ju objala. Schúlila sa mi v náručí a nechcela ma pustiť a ani ja ju. Tak sme tak sedeli. Pocítila som slzy ale ku podivu neboli moje teda zatiaľ

-Princezná neplač. Lebo sa rozplačem aj ja.

-Ale to nejde. Viem, že za chvíľu pôjdem do nebíčka ale nechcem ísť

-A to prečo?

-Nechcem ta tu nechať samu. Vidím ako sa trápiš aj teraz. Proste tu chcem byt a dávať na teba pozor. Nechcem ta tu nechať nie, nie, nie....

To ma dojalo. Tento malý anjelik tu chce ostať a dávať na mňa pozor

-Nie princezná. Ja sa musím o teba postarať. Tam hore ti bude lepšie a ak chceš môžeš na mňa dávať pozor tam s hora

Objala ma ešte tuhšie

-Ale tu na teba musí dávať niekto pozor. Kým sa neujistim tak tu ostanem

Išla som niečo povedať lenže sa otvorili dvere

-Aáá tu si, Louis mrkva sa našla!!

Zaškeril sa Liam. Ked videl, že obijmam Nataly. Milo sa na mňa usmial. Nataly naňho vyvalila oči a potom sa tiež usmiala.

-Ahoj kráska ja som Liam a ty??

-Nataly

Do izby vbehol Louis.

-No tu si!!!

-Už sme sa báli a jej čo je to za princezná??

-To je Nataly

-Veľmi ma teší slečna, ja som Louis a budem ta chrániť pred drakom

Nataly sa zachichotala a do líc jej stúpla červeň. Obidvaja sa usadili a rozprávali sa s ňou. Stále som ju obijmal. Je to moja mala princezná. Je mi ako mladšia sestra až dcéra ktorú ľúbim neviem si predstaviť čo budem bez nej robiť.

-Nataly? Ty vieš kto sme že? 

Liam si ku nej sklonil

-Ano....

Zašepkala a sčervenela ako vlci mak. Mala iba 4 ale niekedy sa správala ako dospela.

-A čo by si povedala na to, keby sme v utorok prišli a zoznámili ta s ostatnými? 

Liam len tak navrhol.Dychtivo prikývla a div že sa im nehodila okolo krku. Do izby vošla Dorothy.

-Deti už musíte ísť. Nataly už musí ísť spať aby bola svieža ako rybička.

-Dobre teda. Poďme.

Ešte som silno objala moju princeznú a dala jej božtek na líčka a čielko. Ta mi ich opätovala tiez.

Keď sme už išli.

-Počkajte! Loui, Liam môžete na minútku?

Zavolala ich Nataly. Bolo jasne, že ja tam nemám byt. Tak som ich počkala na chodbe. Bolo už šesť kým sme došli domov. Cely čas som myslela na Nataly

-Ehm Alex?

-Áno Liam?

-My budeme musieť ísť domov, ale vyhodíme ta doma. Ale dnu už nepôjdeme takže si môžeš vydýchnuť. Ale zajtra ráno okolo 9:00 sme tu ako na koni jasne? A nie nie je odpoveď.

Iba som prikývla. Aspoň budem sama. Veľmi chcem vedieť čo im povedala ale nechcela som vyzvedať. Dnes ani zajtra nepracujem. Zobrala som si voľno našťastie. Uvarila som si čaj zobrala knižku a vyšla na balkón. Trepalo sa mi učiť. Maturity sú už za rohom. Zapálila som si aj cigaretu. Mala by som prestať.....Nakoniec som sa doučila okolo 21:00, umyla sa a zaspala s myšlienkami na moje princeznú.....

 Nataly

Lucy