Moments 7

Louis:

Pomaly som sa prebral. Kde som? Poobzeral som sa po izbe....Aha! Svitlo mi. Ale kde je? Čo keď si niečo urobila kým som spal?  Nie je tu ešte Liam, ten by ju keď tak zastavil. Rýchlo som sa vysúkal s teplej postele, ktorá voňala ako ona. V kúpeľni som vykonal rannú hygienu, hlavne som si opláchol tvar aby som sa prebral. Ako som sa blížil ku schodisku cítil som vôňu vajíčok. Mňam. Ale dúfam, že ma mrkvu.

-Bre ránko mrkvičky, čo ste ma nezobudili skôr? 

Zahľadel som sa na nich, stala pri sporáku a miešala vajíčka. Ani na mňa nepozrela. Len ďalej varila. Pristúpil som k Liamovi

-Nenacapil si ju pri niečom, že si chce ublížiť?

-Nie našiel som ju sedieť na balkóne. Opýtal som sa jej, či sa nechce porozprávať ale pozrela na mňa takým pohľadom nestaraj sa a pokrútila hlavou. Vôbec neviem čo sa v nej odohráva. Je to veľká hádanka. Ale nemyslím, žeby si tak skoro nieto spravila, ale radšej ju budeme chodiť kontrolovať. A hlavne sa budeme snažiť dostať ju s toho....

V tichosti som počúval. Súhlasil som s Liamom. Zahľadel som sa jej na chrbát. Vôbec nás nevnímala. Akoby bola v inom svete. Bez slova pred nás položila taniere a chlieb. 

-Čaj, kávu?

Úplne nezaujato

-Čaj

Jednoznačná odpoveď, na kávu som nemal chuť

-Kávu

Ako inak, ale to je cely Liam. Ale je to aj tým, že ide šoférovať.

-Aký čaj?

-Aký máš

Milo som sa na ňu usmial. Nič, žiadna reakcia. Bez slova som ju sledoval. Zaliala šálky a podala ich nám. Sama sa oprela o linku, v rukách mala hrnček a myšlienkami bola mimo. Dívala sa von oknom, v ruke zvierala čaj. Nevydržal som to, musel som sa jej to opýtať. Postavil som sa pred ňu. Chvíľu trvalo kým mi pozrela do očí. Už som otváral ústa že ju oslovím. Lenže zasekol som sa. Prečo? Lebo som sa jej zabudol opýtať na meno. S blížiacej sa trápnej situácie nás teda mňa zachránil zvonček. Rýchlo sa prebrala, prekĺzla a išla otvoriť. Zostal som tam stáť, chrtom k Liamovi. Takže som nevidel jeho skúmavý pohľad.

-Liam? Ako sa vlastne vola? Je mi to blbe opýtať sa jej to teraz....

Liam sa trocha zasmial.

-Ale, vola sa Alex

Hmm....Takže Alex. Boli sme ticho. Čakali sme čo sa bude diať. Teda ozývať s chodby. Bolo počuť buchnutie a šušťanie asi tašiek. Nakoniec na zem dopadlo niečo ťažké a zakňučalo. Asi nejaké zviera. Chvíľu sa tam ticho rozprávali. Lenže potom začala Alex zvyšovať hlas. Boli počuť rôzne nadávky a obvinenia. Pozrel som na Liama.

-Ideme sa tam pozrieť?

Len prikývol. Plesk! Čo to bolo? Rýchlo sme tam prišli. A videli ako sa na líci Alex vyníma červený odtlačok. On ju udrel! Moje vnútro sa vzbúrilo. Nevnímal som ani čo mu vraví. On očervenel, zase natiahol ruku ale to sme už zasiahli my. Postavil som sa pred toho hajzla aj s Liamom.

-Vypadni! 

Mal som naňho neskutočné, ale neskutočné nervy. Myslel som, že mu jednu vrazím.

-A ty si kto? 

-To ta nemuší trápiť 

-Teba sa nikto niečo pýtal?! 

Zaťal som päste

-Vypadni a už sa nevracaj! Daj jej pokoj!

-Čo si o sebe myslíš? Že kto si? Moja vec kedy vypadnem! 

Natiahol ruku, že mi jednu vrazí. Bol som ale rýchlejší. Jednou rukou som mu chytil pravačku a sám som mu s celej sily strelil

-Za Alex

Spadol na zem, z úst mu išla krv. Ta čiernovláska sa k nemu hodila. Cela ruka ma štípala ale stalo to za to. Ten pocit rozbiť tomu hajzlovi hubu. Videl som ako Alex leží teda sedí na zemi a ta mala čierna kôpka, ktorú som až teraz zaregistroval ju tam utešovala. Liam ma ocami poslal do kuchyne. Zobral som tašky zo zeme, polozil ich k linke. Z ľadničky som vytiahol lad. Zabalil do utierky a polozil na boľavú ruku. Hneď mi bolo lepšie. Lad ma prijemne chladil na hánkach. Vošli do kuchyne. Alex s uplakanými ocami. Mala kôpka cupkala rovno za ňou. Liam na Alex ustarostene hľadel. Bal sa o ňu. Bolo to na ňom vidieť. Prejavoval sa jeho syndróm Tatko Payn. Neviem prečo ale volmi som si ju obľúbil, poznal som ju ani nie deň a už som ju chcel chrániť a nedovoliť nikomu aby jej ublížil. Niečo ma k nej proste ťahalo. Asi ten pocit, že ju chcem ochraňovať. Asi aj jej výzor lebo vyzerá zraniteľné tak krehko. Je to zle? Chcem aby sa cez to všetko dostala. Prišla bližšie, hneď sa sklonila k taškám. Vo veľkej boli veci, nechala to tak. S ďalšej vytiahla misky  a deku, misky hneď postavila do kúta kuchyne a deku dala na zem. Krpata sa hneď na nej schúlila. Strčila ruku do ďalšej tašky.

-Au!

Vytiahla porezanú dlaň. Rana sa jej ťahala cez celu ruku. Znova strčila ruku do tašky. Vytiahla s nej rámik s fotkou. Sklo bolo rozbite. Ešte viac stláčala fotku v ruke tak že sa jej do ruky zabáralo sklo. Opatrne ju polozila. Po tvarí jej stekali slzy. Na fotke bola nejaká pani...asi babka. Vytiahla ďalšiu, na nej bola ona a ten a hneď nato ju roztrhala.  Zahrialo ma pri srdci. Asi blbe keď vidíte človeka trpieť. Lenže už sa mi zdalo, teda myslel som si. Bez rozmýšľania som ju zobral za ruku a ťahal ju do kúpeľne. Musím podotknúť že vôbec som nevedel kde tu dole je kúpeľňa ale nejakým zázrakom som to trafil. Posadil som ju na vaňu. Zobral ruku a pustil na ňu vodu. Mykla sa. Zvraštila tvar ale musel som. Keď som si bol isti že som ranu dostatočné vyčistil vypol som vodu. A teraz....

-Lekárnička je pod umývadlom

Ona mi snáď číta myšlienky? Začnem sa jej báť. Svätá mrkva ochraňuj ma pred jej nádhernými ocami. Vybral som obväz. Pomaly som jej s nim začal obmotávať ruku. Uprene sledovala moje ruky ale ani raz mi nepozrela do očí a tak veľmi som po tom túžil. Bála sa ma? Jemne som jej zdvihol hlavu tak aby sme si hľadeli do očí. Ta farba ma stále fascinovala. Bola jedinečná. Z očí jej ušli zadržiavané slzy. Jemne som jej ich utrel

-Neplač, on si to nezaslúži

-Ja viem...ale proste boli to. Veľmi....

-Ja viem.

Pudovo som ju strhol do náručia. Vedel som, že to potrebuje, viac ako slova. A vlastne priznám sa aj ja som ju potreboval cítiť pri sebe, vdychovať jej omamnú vôňu a všetko na okolo. Silno ma objala. Tvar si zaborila do mojej hrude. Plakala. Už ju nechcem vidieť plakať. Už nie. Vlastne od kedy som tu som ju nevidel sa usmievať. Dal by som za ten pohľad všetko. Vidieť ako sa jej na tvári rozleje úsmev. A šťastie v jej očiach. Iskričky radosti. Po hodnej chvíli som ju od seba odtiahol. Spala. Opatrne som ju zobral na ruky. Uložil do postele a nechal ju odpočívať. Liam bol v kuchyni a telefonoval.

-Áno, dobre....ahoj

-Kto to bol?

-Paul

-A?

-Zajtra je nahrávanie. Čo chceš robiť s Alex?

Povedal na rovinu. Toto som mal na ňom rad. Sadol som si za stôl a rozmýšľal.

-Nemôžem ju tu len tak nechať po tom vystúpení, ešte by sa jej niečo stalo

Len prikývol.

-Louis?

-Áno?

-Povedz úprimné...Cítiš k nej niečo?

Ta otázka ma zarazila. Cítim? Je krásna to hej. Vždy keď som pri nej srdce sa mi rozbuší. Stačí byt len v jej blízkosti

-Ja neviem. Som šťastný keď je pri mne. A odvtedy čo som pri nej ani mi na rozum neprišla El...

Liam mi dal ruku na rameno, teraz povie niečo múdre

-Mysli, že ju berieš ako niečo viac...Teda vyzerá to tak, ale ešte si to neuvedomuješ, keď na ňu hľadíš tak cely žiariš. Cely čas som to pozoroval. Ale nechoď na ňu hneď. Buď jej oporou. Najlepším priateľom a uvidíš aj ona sa prejaví. Všetko je na tebe poslúchaj svoje srdce.

Mal pravdu, vo všetkom....

-Ďakujem

-Nie je zač.

Potom sme už len pozerali telku. Každý sme boli zabratý do svojich myšlienok. Dostanem ju s toho bude zase šťastná...Áno to spravím. V duchu som sám so sebou uzavrel dohodu.

Hmm....zajtra musíme ísť na skúšku do štúdia. Čo urobím s Alex? Zoberiem ju so sebou? Nie je to zlý nápad. Ale aspoň ju budem mat pod dohľadom a zoznámim ju s chalanmi.

-Liam?

-Áno?

-Čo si myslíš o tom, že by sme zobrali Alex zajtra na skúšku? Mali by sme ju pod dohľadom a predstavíme ju chalanom, čo povieš? 

Chvíľu bolo ticho. Zvažoval. Bal som sa že to zamietne. Ale na tvári sa mu objavil úsmev.

-Je to dobrý nápad, veľmi dobrý. Ale hlavne jej to povedz čo najskôr. 

Rýchlo som prikývol. Hneď som išiel za ňou. Nepočul som ako Liam kričí, že mam počkať. Nebral som ohľad. Vpálil som do izby bez zaklopania. Stále spala. Sadol som si na posteľ a pozoroval ju. Vyzerala krásne. Jej črty boli uvoľnené. Zrazu sa zo sna trochu pousmiala. Bol to jemný úsmev ale tiež sa to rátalo. Začala sa trocha mrviť. Preberala sa. Posadila sa. A začala si pretierať očí ako bábo. Aj tak vyzerala. Vlasy mala jemne roztrapatene. Lička jemne ružové a na tvári mala jemne otlačený vankúš na líci. Keď ma zaregistrovala oči sa jej rozšírili. Vyvalila na mňa tie svoje okále.

-Čo tu robíš?

Tak teraz alebo nikdy.

-Rozprávali sme sa a Liamom a mam sa ta opýtať či by si s nami nešla zajtra na skúšku.

Nahodil som psie oči alá Tommo. Chvíľu na mňa hľadela. Natočila hlavu na stranu a začala si hrýzť spodnú peru. No ty vole! Môže niekto vyzerať roztomilejšie? Ja si myslím, že nie. Otvorila ústa a ja som čakal. Začala....