Posledný týždeň sme sa s Alishou navzájom vyhýbali. Nemala som za potrebu mať problémy + verejnoprospešné prace. Ale no tak úprimne 3 dni sme strávili s chalanmi na vlnách alebo drahé lebo sme na to kašľali. Oznamujem vám že chalani matiku zvládli takže oslavovali. Doma to bolo aké? Môj "úžasný" bratranček mal nejaké natáčanie, fotenie, rozhovory a iné chujoviny. Takže dom bol prázdny! Konečne! Som si to užila! Žiadne také že som musela vyzerať že kde je atd. Konečne pokoj! No a dnes?....
Ležala som v posteli a čakala kedy zazvoní budík. Čo je dnes? Dnes je môj, teda náš veľký deň. Odovzdávanie maturitných vysvedčení. Cele 4 roky pretrpene v tej skole konečne končia. Spomínala som na všetky zážitky, momenty, prúsery a iné chujoviny čo som nastvárala. Úprimne? Bolo ich neúrekom. Na tvári mi to vyčarovalo úsmev. Strednú som si užila to musím uznať. Mojou izbou sa rozozvučal budík. Automaticky som ho zaklapla. Odkopla som perinu a ponaťahovala sa. Mala som hodinu čas. Tak som vbehla do kúpeľne. Rýchlo sa umyla a spravila rannú hygienu. Dnes som sa aj trocha viac namaľovala takže púder, lesk, špirála a linka. Nič viac ani menej. Vlasy som si natočila do vĺn aby mi padali na ramena. Len v spodnom pradle som vošla do šatníka a začala vyberať šaty. Ale ktoré? Ako viem malo by mi to byt jedno keď budem mat na sebe ten župan. To je ten plast ale pre mňa je to župan. Ale potom si ideme s našou triedou sadnúť a trocha osláviť. Cez deň bez alka ale večer....:D Uvedomovala som si že by mam mama v kratasoch nepustila. Tak nič iné mi neostávalo len sa obliecť do šiat a vyzerať ako cukrová vata....Vybrala som si biele s ramienkami. Vrch mali slabunko ružový a sukňa bola taká riasená.
Hodila som k tomu náhrdelník a ešte nejaké doplnky. Nazula som si jednoduché biele balerinky. Opätky ani keby ma na škripec natiahli. Mam sa rada. Posledný pohľad do zrkadla. Videla som tam úplné inú osobu. Nie tu Lisu ktorá ma na sebe kratasy, tričko, tenisky a šiltovku. To nebolo to moje drzé ja. Toto ja vyzeralo elegantne, jemne a zraniteľné. Musela som sa zasmiať nad mojimi myšlienkami. Jemne a zraniteľné? Realy? Ja?! :D Ach niekedy ma prekvapujú moje myšlienky. Schmatla som župana čiapku. Kabelku kde som mala mobil, peniaze som si prevesila cez plece a pomaly kráčala na dol. Zastala som pred našimi veľkými schodmi. Prvý raz som si pripadala ako princezná. A tie šaty k tomu dosť pomáhali. S jemným úsmevom som kráčala dolu kde ma čakala mama, otec, babka, dedko chalani, nanešťastie Nathan a jeho banda. Všetci na mňa vyvaľovali oči. A mne tým stúplo sebavedomie. Zastala som rovno pred nimi a čakala
-Kto si a čo si spravil s Lis?
Zareagoval ako prvý Ben. Mal ústa do korán a hľadel na mňa. Dobre že mu ten pirs nevypadol. Pregúľala som ocami
-No kto som asi? Santa Claus
Zasmiali sme sa a Ben konečne zavrel ústa. Vtedy som si ich konečne obzrela. Iný fešáci v tých veciach. No trochu vám to opíšem. Nie všetci mali saka. To by neboli oni.
Ben mal na sebe čierne rifle, čierne vansi a biele tričko. Jes samozrejme čierne rifle, biele tenisky, biele tričko a na tom vestu. Ovečky boli oblečený rovnako. Čierne nohavice, čierne conversy a mali polo tričko s čiernym limcom. Tima navliekli do čiernych nohavíc, čierneho trička a bieleho svetra. Nemám šajnu ako sa im to podarilo ale budíš. Ale svoj klobúčik z hlavy nedal. Will tak isto čierne nohavice, biele obtiahnuté tričko a na tom sako s vyhrnutými rukávmi. Och. Jake bol naopak cely v čiernom. Čierne rifle, čierne tričko ale na sebe mal biele tenké traky a biele conversy. Andy ako inak čierne nohavice, biele tričko a na tom biely sveter. Opačné ako u Tima. Ká mal na sebe čierne rifle, bielu košeľu a čierno biely sveter. Vyzeralo to fajnovo. A ako inak na hlave šiltovku. A nakoniec to najlepšie nie? Kápo mal čierne rifle, biele supry, obtiahnuté biele tričko a na tom koženú bundu ktorá obopínala jeho svaly. Zlý chlapec sa nezaprie že? Musela som uznať že všetci vyzerali božsky. Moja mama mala na sebe červene kokteily. Otec smoking. A naši teplý bratia boli tiež v čierno bielom. Babka mala krásny modrý kostímček a dedka tie navliekli do smokingu. Len jedna osoba mi tu chýbala. Osoba ktorá bola veľmi ďaleko. Až za veľkou mlákou. Môj braček. Úsmev sa mi trocha skrivil do kyslej grimasy.
-Ale no Lis čo je to za grimasu? Dnes máš veľký deň tak úsmev. Aj keď vyzeráš ako cukrová vata ale stále sexy cukrová vata no nie?
Keď sa mi ten hlas dostala až do mozgu a tam sa spracoval neverila som. Myslela som že mam fatamorgánu. Prudko som sa otočila a videla ako z obývačky vchádza môj milovaný braček Jai. Bol ešte vyšší ako som si ho pamätala. Vlasy mu stali na všetky strany, na tvári mal svoj večný úškrn. Oblečené mal čierne rifle. košeľu s vyhrnutými rukávmi a okolo krku rozviazaného motýlika. Úprimne musela som sa štipnúť aby som verila. Keď som si to overila. Na tvári mi zasvietil obrovsky a úprimný úsmev. Veci som hodila o zem a rozbehla sa k nemu. Skočila som na neho a jeho trocha hodilo dozadu. Pevne som ho zovrela a nasávala jeho kolínsku. Po lícach mi stieklo par slz. Ale nie smútku ale šťastia. Svojho bračeka som nevidela cely jeden rok. Ani cez Vianoce lebo musel ležať v nemocnici. Tak veľmi mi chýbal. Tie naše hádky, naťahovačky, pošťuchovanie a hlavne tie nápady.
-Lis už ma pusti lebo ma udusíš
Zasmial sa mi do ucha
-Nie nepustím
Odvrkla som a stále ho zvierala. Visela som na ňom ako opica a nechcela ho pustiť.
-Melisa...
Začal trocha temnejšie
-Nie!
Usmievala som sa ako pripečená
-Mama! Daj ju dole nechce ma pustiť!
Zakričal a to vyvolá veľký výbuch smiechu.
-A divis sa jej? Odpovedal mu otec a stále sa smiali
-Chýbal si mi
Zašepkala som mu do ucha a ešte viac ho stisla
-Aj ty mne drobec. Už sa neviem dočkať keď prídeš do Londýna ale dovtedy som tu až do konca prázdnin
-Nie som drobec! Dobrého je vždy malo!
-Alebo zlého veľa nenarastie
-Prestaň!
.-Nie!
-Mama! On mi vraví že som drobec!
Ďalšia salva. Potom mi doplo čo povedal. Odtiahla som sa od neho a hľadela naňho s prekvapeným výrazom
Ďalšia salva. Potom mi doplo čo povedal. Odtiahla som sa od neho a hľadela naňho s prekvapeným výrazom
-To vážne! DO KONCA LETA SI DOMA? AAAAAA
zvrešťala som. Konečne!
-Štipnite ma ja neverím!
-Ako si želáš
Podišiel ku mne Tim a hnusne ma štipol
-Au!
-Ty si to chcela
-Ale s citom
-To sa aj dá?
-Vieš čo buď ticho
Odvrkla som a konečne zliezla s Jaia. Vtedy prišli k nemu chalani. No nie neprišli hodili sa na neho a mňa stiahli tiež. A ako sme skončili? Na zemi a ja niekde v strede kde mi stláčali môj hrudník. Smiali sa ako retardovane ovce. Vôbec im nevadilo že pučia jednu dvanástinu skupiny!
-Kde je drobec?
Ozval sa po chvíli Jai
-Ale vážne.
Potvrdil Ben
-Lisa na pipipipi na!
Vravel Tim. Ja nie som sliepka
-Ehm chlapci? Myslím že ju pučíte
Povedala moja babka. Celkom prestrašene. Zabralo to a tie gorily so mňa zliezli. Prudko som si sadla a nadýchla sa
-Takže dýcham, nohy, ruky mam. Počkať!
Prestrašene som na nich pozrela a oni na mňa.
-Nie!!!
Zvrešťala som
-Čo sa deje?
-Stratila si niečo?
-Vrav!
-To nie je fér! Kvôli vám budem mat plochy hrudník! Zas je o niečo menší. Ja sa s vami nehrám!
Prekrížila som si ruky na hrudi a odula spodnú peru. Pozerali na mňa ako na zjavenie
-Hrudník
-Plochy
-Nehrám
Miestnosťou sa ozývalo tikanie hodín. Tik tak tik tak. A prerušil to výbuch smiechu každého v miestnosti
-To nie je vtipne!
Postavila som sa. Oprasila šaty a pozrela na hodiny. A bolo...
-Nie! Prestaňte! Meškáme! Zas! Este aj na vlastne odovzdávanie! To čo ma byt! Makáme do auta
Zakričala som a naháňali ich do aut. Ako ovečky ma poslúchali. Úprimne? Bola to jazda smrti. Do piatich minút sme boli pri skole a už sme sedeli na miestach
-Ako inak zase meškáte. Ešte aj na vlastne maturitne vysvedčenie
Vravel profesor Barnie(Dejepisár). Lenže ten vôl to vravel do mikrofónu takže to všetci počuli a vyvolalo to smiech. Ja som mu s úsmevom povedala
-Ale pán profesor neviete že najväčšie hviezdy chodia ako posledná?
S úsmevom a neveriacky výrazom krútil nado mnou hlavou
-Bože ďakujem ti že už odchádza
Povedal a pozrel smerom hore
-Ale no priznajte si to budem vám chýbať
-Na toto neodpoviem
-Kto mlčí ten svedčí
Zaspievala som. Našu menšie výmenu názorov prerušila vysmiata riaditeľka
-Dobre divadielko ste už spravili a teraz s tomu prečo sme tu. Tak dnešný............
Spánok počas príhovoru. Ale nie. Prvý raz som ho počúvala. Predsa len je posledný ktorý budem od nej počuť. S úsmevom som spomínala na všetky momenty. Chlapcami sme na seba žmurkali a sem tam sa zasmiali. Keď riaditeľka skončila vyzvala jedného s nás aby išiel niečo povedať. Všetci maturanti sme na seba pozerali ako jelita. To mame aj prihovor?
-Tak kto ide?
Opýtala sa a netrpezlivo čakala. Vtom všetci ukázali na mňa
-Nie!
Zapišťala som
-No tak Lisa poďte. Toto bude zaujímavé
Usmiala sa a prenechala mi prihovor. Trocha rozklepane som tam pristúpila a pozrela na všetky tie tvare. Rodinka sa na mňa milo usmievala. No tak ok.
-No kto by to bol povedal že maturanti budú mat prihovor. Ďakujem Rose že si nám to nepovedala. Takže keďže nemáme nič pripravene budem improvizovať. Takže berte prosím ohľad toto robím prvý raz a dúfam že aj posledný. A vám to ešte zrátam. Ako začať? Mam zhrnúť 4 roky do par viet? To sa nedá. To by bola iná slohovka. Ale skúsim. Nastúpili sme sem ako vyklepaný prváčikovia. Nevedeli sme či zapadneme. Či si nájdeme partiu. Či nás nevykopnú. Ale zapadli sme ako vidíte. Niekto patril medzi škrtov, iný bol športovec, roztlieskavačka, bajker, skejter, motorkar, spevák, herec a iné mnohé skupiny ktoré na našej skole sú. Našli sme si nove kamarátstva ale aj par nepriateľov bez ktorých by to nešlo. Úprimne tato škola mi dala veľa a určíte aj vám. Mnoho zážitkov, skúsenosti, nápadov. Vyrastali sme spolu, vzdelávali sa. No vzdelávali ako vzdelávali ale keďže sme zmaturovali tak sme to dali. A teraz? Sedíme tu alebo mojom prípade stojíme. Dostaneme vysvedčenie, oslávime to. Užijeme si leto a potom? Rozlietame sa do všetkých možných krajín aby sme si plnili sen. O par rokov sa možno stretneme a uvidíme iných ľudí. Ine osobnosti. Zmeníme sa. Ja len dúfam že sa každému splní jeho sen. Tak sa nevzdávajte. A v mene maturantom ďakujem celej škole. Úžasným profesorom ktorý nás veľa naučili ako aj teoreticky tak aj prakticky. Dostali sme veľa rad do života. Ďakujeme.
Vydýchla som si. Vtedy sa riaditeľka s úsmevom na perách postavila a začala tlieskať. Pridali sa k nej aj ostatný. Ja som si neodpustila ale poznámku. Prešla som si po cele
-Uf zvládla som to
Ľudia sa zasmiali a ja som zliezla dole k mojim chlapcom ktorý sa na mňa usmievali ako pripečený.
-Tak ďakujeme Lise za krásny prihovor a teraz k tej najhlavnejšej časti dna prečo sme tu......
Postupne začala vyvolávať mena a vravela aj názvy škôl. Na konci sme sa postavili začali sme tlieskať, objímať sa a nakoniec sme vyhodili tie klobúky. Par ľuďom vybehli aj slzy. S rodinkou som sa vyobjímala ovečkám popriala šťastie nech to ešte vydržia.
Ubehlo to veľmi rýchlo už sme boli na ceste do nasej cukrárne kde sme sa mali stretnúť cely maturitný ročník. Objedali sme si zmrzlinu alebo koláča a začal sa kolotoč spomienok. Zasmiala som sa a bolo super. Ale viete prečo to bolo ešte lepšie? Nebol tam Eric a ani Alisha. No krása.
-Tak decka večer v Lagúne jasne?
Zakričala som na nich keď sme už mierili domov. Súhlasné prikývli a ja som prišla domov kde ma čakalo.....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára