facka, päsť, kopanec. Toto sa opakovalo stále dookola. A to nerátam nadávky a urážky so všetkých strán. Tupá bolesť sa šírila po celom mojom tele. Čo som im spravila? Nič! Len milujem skupinu ktorú oni odsudzujú! Odpovedala som si. A takto to je. Vôľam sa Connie. Do Londýna sme sa s mamou presťahovali pred mesiacom. Chceli sme začať od začiatku. Lenže háčik bol v tom že mama sa o mňa moc nezaujímala a otec len dával peniaze. Bolo jej jedno s čoho mam modriny. Keď som jej vravela čo sa deje len sa zasmiala a povedala že mam veľkú fantáziu. Zraňovala ma s tým a ja som už nevedela čo mam robiť. Začala som ako obyčajná nová študentka. V polovici tretieho ročníka som k nim prestúpila. Bola som od nich staršia lebo mi zle vychádzali roky ale to ich nezaujímalo. Najprv ma k sebe prijali s otvorenou náručou ktorá bola klamlivá. Proste si ma len oťukávali. Postupne o mne zisťovali veci. Ani neviem ako prišli na to že ich počúvam. Myslím že sa mi hrabali v ipode ale to už asi nikdy nezistím. Začalo to najprv nepriamymi narážkami potom už priamymi. Začali mi nadávať a urážať ma. Zo začiatku som sa držala ale čím ďalej tým to bolo horšie. Strápňovali ma a nik si ma nezastal. Nik mi neveril. A keď sa vrátila jedna skupina z výmenného pobytu začalo sa peklo. Už na mňa neútočili len slovne ale začali aj fyzicky. Najprv to bolo neškodne pošťuchovanie ale potom padla prv facka, kopanec, zaťahanie za vlasy. Mama mi neverila a nik mi to nemohol potvrdiť. Bola som zúfala a začala som s niečím čím som opovrhovala. Do rúk som vzala tenký a ostri kov ktorý ma vedel oslobodiť s tej situácie a pomohol mi na chvíľu zabudnúť. Áno začala som sa rezať. Mama si nič nevšimla ale úprimné ona si ma nevšímala vôbec. Toto je môj život. Život obyčajného dievčaťa ktoré nebolo moc napadne. A trpelo len pre to čo ma rada. Kde je spravodlivosť a ľudskosť? Niekde v riti!
Na moje líce dopadla ďalšia ruka a ja som v ústach pocítila trpkú chuť krvi.
-No čo ty mala suka čo spravíš? Zase nič čo?
Smial sa afektovaný hlas jednej s mojich tryzniteliek. Do oči sa mi nahrnuli slzy keď ma niekto zasiahol do brucha. Pomaly som už ani nevidela od bolesti. Chcela som odtiaľ ujsť. Zmiznúť. Aj s debilným branným! Pomyslela som si. Áno dnes sme mali na skole voľno lebo mali prísť nejaký hostia. Chceli zasponzorovať nove triedy. Ale nik si neuvedomil že dal priestor tyranom. Nejaké nechty sa zaťali do môjho líca a šklbli. Pocítila som ostrú bolesť. Nevydržala som už len nečinné stáť. Zúfalo som pozrela na nich. Zavrela som oči a rozbehla sa. Drgla som do jedného s nich a utekala von. Preč. Bolo mi jedno že mi môžu dať neospravedlnenú alebo ma aj vylúčiť. Ja som to už nevydržala. Pretrela som si oči a utekala k východu. Za sebou som počula zvuky a výkriky. O nie! Na chvíľu som sa obzrela a videla ako za mnou utekajú. Nechajte ma!
-Stoj ty mala!
-Za to zaplatíš!
-Si len obyčajná špina!
A ďalšie možné nadávky s ktorých mi bolo ešte horšie. Videla som dvere. Adrenalín vo mne sa zrýchlil a ja som bežala ako nikdy. Akoby mi šlo o život. Ale mne išlo. Pripadala som si ako korisť a oni boli predátor. Prehltla som a zavrtela hlavou. Rozmýšľala som že kam sa schovám. Vtedy ma napadlo jedno miesto kde ma hľadať nebudú na 100%. Rukami som sa zaprela o dvere a rozrazila ich. Vyletela som zo školy ako nejaká strela. Hlavu som mala sklonenú a preto som nevidela osoby oproti mne. S celej sily som do nejakej vpálila. Hodilo ňou dozadu ale nespadla. Chytila ma za ramena. Strhla som sebou
-Pokoj dievča pokoj čo sa deje?
Uslzenú tvar som zdvihla hore a hľadela do tých zeleno-modrých oči ktoré na mňa hladia zo stien mojej izby. Chcela som mu odpovedať lenže vtedy som počula buchnutie dverí. Vykrútila som sa s jeho prekvapeného objatia a utekala smerom k malému parku hneď vedľa školy. Utekala som úplné dozadu a skovala sa za husté kriky cez ktoré ma nebolo vidno. Sadla som si na chladnu zem. Školná uniforma ktorú som musela mat na sebe ma moc nehriala. Vybehla som von len v sukni a krátkom tričku. Schúlila som sa do klbka a hlavu skovala medzi kolena. Konečne som pustila uzdu a moje vzlyky začali otriasať celým mojim telom. Prečo ja?
Louis:
S chalanmi sme mierili k skole kde nám kázal ísť Paul. Zvesela sme sa zabávali na Harrym a Niallovi. Chcel som povedať niečo uštipačné ale vtedy niečo do mňa narazilo. Prekvapene ma hodilo dozadu. Tu malú vec som chytil za ramena. Keď som pozrel dole videl som nejaké dievča triaslo sa na celom tele.
-Pokoj dievča, pokoj čo sa deje?
Jemne som sa k nej prihovoril. Prekvapene ku mne zdvihla tvar a ja som zamrzol. Z pery jej tiekla krv a aj po líci. Nemal som možnosť sa jej lepšie prizrieť. Pretože sa ozval tresk. Vystrašené sa obzrela a vytrhla sa mi zo zovretia a rozbehla sa k parku. Zmetene som pozrel na chalanov a oni na mňa než som sa stihol ozvať alebo hocikto s nás ozvalo sa
-Kde je ta mala Directionerska kurvička?
-Bežala k vchodu nemohla len tak ujsť!
-Ta keď sa mi dostane do rúk
-Ani ty oni jej nepomôžu!
Naše hlavy sa otočili k vchodu. Videli sme tam veľkú partiu deciek a dosť naštvaných. Vtedy mi asi aj došlo čo sa stalo. Zaťal som päste. Nik nebude ubližovať naším fanúšikom. Zrazu jeden chalan pozrel naším smerom a drgol do ďalšieho. Upreli sa na nás všetky pohľady. Nenávistné som na nich hľadel a aj oni na nás
-Ale čože nevidím? Partiu gayov tej kurvičky?
Zasmiala sa nejaká afektovaná čiernovláska. Pristúpil k nej nejaký chalan a tiež nás začal urážať. Nakoniec sa otočili na päte a odišli dnu. Ja som sa otočil smerom k parku
-Chalani ja..
Nedopovedal som a rozbehol sa tým smerom kde zmizla aj ona. Počul som za sebou volanie svojho mena ale ja som teraz myslel na to mále stvorenie ktoré boli šikanovane len preto že nás počúvalo. Prišiel som až na koniec toho parku. Nič tu nebolo ani jednej nohy. Obzeral som sa dookola ale nič. Chcel som sa už vrátiť keď som započul šušťanie a za nim vzlyk. Ozvalo sa to s krikov. Pomaly som sa k nim presunul. A našiel som ju. Bola schúlená v klbku. Hlavu mala skovanú a jej útle ramena sa otriasali od vzlykov. Vyzliekol som si mikinu a prehodil jej ju cez ramena. Zmätene zdvihla ku mne svoju uslzenú tvar a mňa zabolelo pri srdci. Prisadol som si k nej a jej tvar chytil do dlani. Necukla sebou. Myslím že bola až moc prekvapená. Začal som si obzerať jej tvar. Z pery jej tiekol menší pramienok krvi. Na líci sa jej tiahli tri dlhé škrabance a pod okom sa jej tvoril monokel.
-Prepáč
Povedal som ľútostivo a opatrne si ju pritiahol do náruče. Nevedel som kde mohla mat ešte modriny a nechcel som to ani vedieť. Svoju tvar si skovala na mojej hrudi a tichý vzlykala. Ja som ju upokojujúco hladil po chrbte a sepkal slova útechy. Stále mi nešlo do hlavy ako jej mohol niekto ublížiť. Bola krásna. Vyzerala ako anjel a nie nepreháňam. Dlhé hnedé vlasy jej dopadali na útle ramena ktoré sa teraz otriasali od vzlykov. Jej hnedé čokoládové oči ma úplné dostali. Aj cez všetky tie slzy a zranenia bola krásna.
Pokrútil som hlavou. Dlho som o nikom takto neuvažoval odkedy sme to s El ukončili. Trpko som sa usmial. Možno by som myšlienkami šiel ďalej keby ma nevyrušil mobil ktorý zvonil v mojom vrecku. Rýchlo som ho vytiahol. Liam. Uf
-Áno daddy?
-Kde do čerta si? Kvôli tebe sme to museli preložiť! Makaj pred ten Starbuck kde sme sedeli
-Áno!
Povedal som skôr ako dokončil a zrušil ho. Pozrel som na to mále stvorenie. Sklonil som sa k nej
-Ideš so mnou jasne?
Prekvapene na mňa pozrela ale ja som jej len utrel slzy. Jemne prikývla
-Ale muším si ísť do školy pre veci
Ticho zašepkala. Jej hlas bol jemný a melodicky. Krásne sa počúval.
-Dobre.
Pomohol som jej na nohy a ruku jej dal okolo pasu akoby som sa bal že mi ujde. Ale tak všetko je možné.
-Ako sa voláš?
Oslovil som ju pomedzi ticho ktoré medzi nami vládlo. Rýchlo na mňa pozrela a opäť sklopila pohľad
-Connie
-Krásne meno
-Ďakujem
Jemne sa usmiala. Zastali sme až pred školou. S hrôzou na ňu pozrela ale ja som ju ubezpečil že idem s ňou. V živote som nevidel človeka ktorý sa dôkaze tak rýchlo zbaliť a prezuť. Ani nie o tri minutý sme smerovali už k Starbucku kde na mňa čakala moja smrť v podobe tatka Payna. Zaškeril som sa
-Inak nezľakni sa keď začuješ krik. To len Liam bude mat svoj komplex
-Dobre
Povedala s úsmevom. Podržal som jej dvere a spolu sme vošli dnu. Zamierili sme k zadnému boxu kde sedeli chalani. Všetci sa ku mne otočili. Teda k nám a až na Liama. Chalani sa zatvárili prekvapene a v očiach mali ľútosť. Áno chlapci to kvôli nám.
-Louis William Tomlinson! Ako si to predstavuješ len tak zmiznúť? Vieš ako som sa bal? Paul nás zabije! Museli sme to preložiť na piatok! A dnes je utorok! V piatok sme chceli mat voľno ale vďaka tebe ho mat nebudeme!
Nasačkovali sme sa k chalanom kde bolo voľne. Čakal som kedy Liam skončí a zdvihne pohľad. Medzitým si chalani nenapadne obzerali malú Connie. Dobre nebola zas až taká mala ale mne prišla veľmi útla. Možno aj tým nevinným kukučom ale aj tak
-A teraz...
Konečne zdvihol pohľad. Zastavil sa pri pohľade na Connie ktora mala sklonenú hlavu. Zmätene na mňa pozrel a perami naznačil to je ona? Ja som len prikývol.
-Uf
Nahlas si vydýchol.
-Chalani toto je Connie. Connie chalani ale ty vieš
Zdvihla tie svoje veľké okále a jemne sa usmiala
-Teší ma
Zašepkala takmer nečujné. Nastalo trocha nepríjemné ticho. Prišla k nám čašníčka. Objednali sme si a Connie som vnútil aspoň čaj aj keď sa bránila. Ale bolo to dosť chabé.
-Connie? To prečo?
Opýtal sa ticho Zayn aj keď každému to bolo jasne. Ona len zdvihla pohľad a opäť ho sklopila. Zahľadela sa na svoje mále rúčky ktoré zvierala a nadýchla sa
-Prečo? Dobra otázka. Najprv to také nebolo začalo sa to až vtedy keď zistili akú hudbu počúvam. Teda vašu. Dovtedy sa ku mne správali normálne. Ale vtedy to začalo.
Povedala trocha roztraseným hlasom
-Bolo to také od začiatku?
Tentoraz sa opýtal Liam
-Nie. Najprv to boli len narážky, Neskôr urážky. Veľa krát som nachádzala v skrinke lístky alebo na e-maily správy. Prekusala som sa cez to. Ale potom....
Zmlkla
-Potom?
Škaredo som pozrel na Harryho. On len pokrčil ramenami
-Potom sa vrátila jedna skupina ktorá bola na výmennom pobyte a vtedy to začalo. Boli to najprv len ľahké drgnutia a potom to už bolo ťahanie za vlasy. Potom padla prvá facka a kopanec. Od vtedy je to také. A to keď si predstavám že tam chodím len 2 mesiace
To posledne zašepkala skôr pre seba
-Ako to myslíš?
Opýtal som sa jej
-No že pred dvoma mesiacmi sme sa sem presahovali keď ma zverili do maminej starostlivosti.
-V tvojom starom meste to tak nebolo?
-Nie tam to bolo v pohode. Akceptovali to. Nikoho to ani moc nebralo. Proste počúvala som to čo mam rada. Nesúdili ma len podľa toho
Ruku som jej dal okolo jej ramien
-To nám je ľúto
Povedal Liam jej smerom. Ona len zdvihla k nemu pohľad
-Nemusí nie je to vaša chyba. Oni by si mali spytovať svedomie
Pokrčila ramenami
-A povedala si to už niekomu?
Opýtal sa jej pre zmenu Niall ktorý bol ticho
-Samozrejme ale nik mi neveril lebo nemám svedka. Tak sa to nechalo tak. Zabudlo
Odvrkla nahnevane. Ďalej sme sa k tej téme nevracali. Začali sme sa jej pýtať niečo ohľadom jej. Povedala nám že rada fotí, rada jazdi na koni a píše. A veľa ďalších veci. Samozrejme aj nás trocha vyspovedala ako správna fanúšička. Len sme sa nad tým smiali. Keď sme si odmysleli tie jej modriny tak to šlo ľahko. A musím vám povedať že ma krásny úsmev a aj smiech. Znie to ako zvončeky a je taký svieži. Neskôr sme ju aj odprevadili domov. Ešte skôr ako stihla strčiť kľúče otvorila jej mama. Vôbec sa na seba nepodobali čo som si stihol všimnúť. Vyzerala byt celkom nahnevaná.
-Kde si sa flákala? A prečo mi volali zo školy že tam nie si? Ako mi to vysvetlia mlada dáma?
Hneď na ňu skríkla. Neveril som vlastným ušiam. Vôbec sa nezaujímala o to prečo je zranená ale nakričala na ňu za banality
-Prepáčte madam ale vašu dcéru sme so školy vzali mi lebo ju tam zbili. Nemali by ste s tým niečom robiť? Ak ste si nevšimli vaša dcéra je šikanovaná!
Prehovoril som skôr ako som si dal bacha na hubu. Chalani na mňa prekvapene pozreli. Jej mama naštvané a Connie vystrašené. Záporne krútila hlavou ale slova sa už nedali vziať spať
-Tie jej decke táraniny? Prosím vás!
Odfrkla
-A ak dovolíte som rada že ste ju odprevadili ale už to viac nerobte
Zavrčala a tresla dvermi. Prekvapene som na ne hľadel. Potom sa ozval veľký krik tej hysterickej ženskej. S chalanmi sme na seba pozreli prekvapene. Cítil som sa hrozne že som jej nedokázal pomôcť.
Connie:
Neverím. Práve som bola s One Direction v Starbucku. Rozprávala som sa s nimi a smiala. Splnený sen každého fanúšika. Náladu mi však pokazila moja mama ktorá na mňa nakričala a opäť ma nepočúvala. Vybehla som hore schodmi a zavrela sa v izbe. Zapla som notebook. Hneď mi vyhodilo veľa výhražných a posmešných e-mailov. Nezvládla som to. Zase. Zavrela som sa v kúpeľni a napustila si vaňu. Vliezla som do nej a do ruky chytila žiletku. Zopakovala som ten známi ťah ktorý mi pomáhal keď mi bolo najhoršie. Priala som si aby som nemusela bývať s mamou. Aby som nechodila na to školu. Ale želať si je pekne. Zavrela som oči a nechala sa unášať pokojom.
O hodinu som vyliezla von. Zahľadela som sa na svoje nahé telo v zrkadle. Vychudnutá postava, utrápená tvar a jazvy na rukách. Modriny po celom bruchu a aj chrbte. Zavrela som oči a radšej na seba rýchlo natiahla pyžamo. Zaliezla som hneď pod perinu a zaspala.
Ostatne dni prebiehali pokojne. Áno padla nejaká facka a nadávka ale už nie tak moc. Myslela som si že to prešlo. Že sa upokojili ale mýlila som sa. Všetko sa to opäť zvrtlo v piatok....
Kráčala som po chodbe a mierila už von. Lenže vtedy sa mi do cesty postavili decka ktoré ma šikanovali. Vypúlila som na ne oči a čakala čo bude ďalej. Spravili okolo mňa kruh.
-Ale myslela si si že sme na teba zabudli?
-To sa nedá na takú malú kurvičku
-Malú Directionerku
Potom sa zasmiali akoby to bol nejaký vtip. Prehltla som a čakala. Ona sa ku mne priblížila a schmatla ma za vlasy. Trhla nimi a ja som zvrieskla.
-Pokračujeme tam kde sme vtedy skončili
Zašepkala mi do ucha a s celej sily kopla do brucha. V bolesti som sa zviezla na zem. Kľačala som a objímala si brucho. Zrazu som zacítila silný naraz do tvare. Hodilo ma o zem. A ďalší a ďalší. Nič mi neostávalo len sa schúliť do klbka a chrániť si hlavu. Plakala som. Bolesť som už ani nevnímala. Už iba údery do tela. Najviac ma boleli kopance do chrbta. Tak som si priala aby všetkému bol už koniec. Krv mi búšila v spánkoch a srdce bilo ako o preteky. Pomaly som strácala vedomie. Začalo sa mi zahmlievať pred ocami. Stisk okolo mojej hlavy slabol. Ruky mi ochabli ako aj cele telo. Zrazu to prestalo
-Nechajte ju!
Začula som známi hlas ktorý sa ku mne predral cez tu hmlu. Niekto ma obrátil na chrbát a podoprel mi hlavu
-Connie no tak nezatváraj oči sanitka je už na ceste!
Vravel mi ale ja som chcela vedieť kto to je
-Louis?
Bolo moje posledne slovo ešte predtým než ma pohltila temnota....
Louis:
Od kedy som spoznal Connie nevedel som prestať na ňu myslieť. Trápilo ma to že som jej nevedel nijako pomôcť. Trápilo ma že jej ďalej mohli ubližovať a nik s tým nič nerobil. Chalani mi vraveli aby som to nechal tak že sa to vyrieši.
-Ako to môžete povedať? Je to naša fanúšička a už len preto že nás ma rada trpí!
Skričal som na nich a zamkol sa v izbe odkiaľ som nevyliezol. Chalani sa prišli ospravedlniť a prosili ma aby som šiel dole sa najesť. Ale mňa prešla chuť. Vyšiel som až v piatok keď sme mali ísť do jej školy. S chalanmi sme sa uzmierili. Harryho autom sme zastali pred budovou a vystúpili. Pomaly sme sa presunuli k dverám z ktorých sa ozývali divne zvuky. Pozreli sme na seba a otvorili. Vstúpili sme dnu a nás omráčil pohľad na ten vyjav pred nami. Connie schúlená na zemi ako si rukami kryje tvar a partia deciek ktorá ju mláti hlava nehlava. Veď ju môžu zabiť! Neváhal som. Rozbehol som sa k tej partii
-Nechajte ju!
Zvrieskol som a chytil nejakého chalana za golier a odhodil ju. Chalan ktorý bol nad ňou jej uštedril kopanec do chrbta ale to som mu ja vrátil. Pribehli k nám chalani. Vtedy sa konečne objavil riaditeľ a zmetene pozeral na to všetko. Tie decka sa len uškŕňali a stali pri stene. Sklonil som sa k nej a obrátil ju. Viečka mala mierne pootvorene a pomaly dýchala. Bal som sa a veľmi. Z úst jej tiekla krv ako aj s nosa. Ako som ju držal za hlavu pocítil som teplu lepkavú vec. Krv.
-No tak Connie nezatváraj oči sanitka je na ceste
Prihováral som sa jej ale nič. Len na mňa pozrela cez zakalený zrak. Pootvorila pery a zašepkala
-Louis?
Vtedy jej telo ochablo. Omdlela
-Connie?
Zatriasol som ňou ale nič. Prstami som nahmatal jej tepnu. Ešte bila
-Liam kedy tu bude sanitka?
-Za par minút nemocnica je blízko
-Tak jej treba
Ozvalo sa od steny. Zdvihol som zrak. Connie som opatrne polozil. Pri nej sa skláňal Liam. Naštvane som sa postavil a prešiel k stene. Mal som chuť zabíjať
-Kto to povedal?
Zašepkal som mrazivým hlasom
-Asi ja!
Zdvihol ruku chalan ktorý tam bol aj vtedy a urážal nás. Neváhal som. Chytil som ho za golier a hodil o stenu. Zalapal po dychu a konečne sa v jeho očiach objavil strach. Mal som chuť ho tu otrieskať.
-Louis nestojí ti za to
Ruka ktorá sa ocitla na mojom ramene patrila Harrymu. Pozrel som na svojho najlepšieho priateľa, brata. Jemne som prikývol a pustil ho. Otočil som sa späť ku bezvládnej Connie
-Suka
To bolo posledne čo povedal. Otočil som sa a s celej sily mu trafil do tvare. Zviezol sa na zem a chytil sa za nos
-Ešte raz o nej niečo také povieš tak to bude bolieť viac
S nazúreným hlasom som sa od neho otočil. Môj pohľad padol k riaditeľovi ktorý to sledoval
-A vy? Toto ste chceli? Aby ta šikana zašla tak ďaleko? Nečakajte od nás pomoc
Odpľul som si smerom k jeho nohám. Vtedy sa dvere rozrazili a dnu vbehli sanitári a za nimi hneď policajti. Chcel som ísť s ňou ale musel som ostať a svedčiť. Keď sme im povedali všetko pustili nás a tie decka zobrali na policajnú stanicu. Donútil som Harryho šliapnuť na plyn takže pred nemocnicou sme boli do par minút. Od vystrašenej sestričky sme zistili kde leží. Keď sme sa dostali na to poschodie videli sme jej mamu ako sa hada s nejakým chlapom keď sme podišli bližšie tak...
-John čo tu robíš?
Prekvapene som sa ho opýtal. John totiž to je Paulov asistent a chodi s nami po turné. Je to zároveň aj sused. Prekvapene na nás pozrel
-To skôr čo tu robíte vy?
-Chceme vedieť ako je Connie pretože
-Čože? To vy ste je pomohli?
Povedal so slzami v očiach a objal nás
-Chlapci ďakujem neviem si predstaviť keby som o ňu prišiel
-Už nám povieš čo sa tu deje?
Na scénu nastúpil Liam
-Connie je moja dcéra. Tuto jej matke ju zverili do starostlivosti ale zajtra sa ideme o ňu súdiť znova chcem ju k sebe
Fľofol pohľadom na jej matku. Potom sme mu všetko povedali a on sa nám ešte raz poďakoval. Nakoniec sme ostali sedieť na plastových stoličkách a čakali sme na lekára. Po troch hodinách čakania vyšiel konečne
-Vy ste tu s Connie Grigorin?
-Áno
povedali sme naraz
-Ako je mojej dcére
Pošepol John a čakal. Lekár sa zatváril profesionálne
-Operovali sme ju lebo mala vnútorné krvácanie. Ma tri štichy na hlave. Na tele ma množstvo modrín a na zápästiach zárezy. V živote som niečo také nevidel. To dievča si zažilo veľa
Omráčila nás jeho odpoveď. John sa zrútil na stoličku a hlavu si zlozil do dlani. Plakal. Jej mama vyzerala akoby jej to bolo jedno a aj odišla. Neskôr ju presunuli na izbu. John nás všetkých vyhnal domov. On sa musel pripraviť na sud a my vyspať. Pane bože.....
Ráno hneď ako som vstal naranajkovaj sa obliekol a mieril do nemocnice. Vošiel som do jej izby a sadol si k jej posteli. Vyzerala tak krehko. Tak zraniteľné. Chytil som ju za ruku a až vtedy si všimol tie zárezy. Rezala sa. Do oči sa mi natlačili slzy bolesti. A to len preto že počúvala čo mala rada. Musel som zažmurkať aby som sa nerozplakal.
Tak ma našli chalani. Sedeli sme pri nej cely deň. Neskôr prišiel aj John. Asi okolo piatej.
-No ako?
-Vyhral som
Šťastne sa usmial. Hneď sme ho zovreli v skupinovom objatí
-To je skvele
-Už nikdy nedovolím aby jej ublížili
Zašepkal a utrel si oči. Prikývli sme a sľúbili mu to iste. Vidíte? Jedno obyčajne dievča ktoré počúvalo čo mala rada a teraz získala ochrancov a novu rodinu. Znie to hrubo. Napadlo ma pri pohľade na jej telo. Tak uprene som ju sledoval a všimol si že pohla rukou. Čože? Zavrtel som hlavou a pozrel sa ešte raz. A vážne. Jej oči začali klipkať
-Prebúdzať sa
Povedal som a ukázal na ňu. Nahrnuli sme sa k jej posteli a čakali. Konečne otvorila oči.
Connie:
Pomaly som otvorila oči. Všade okolo sa vznášal nepríjemný pach. Pípanie niečoho ma veľmi znervózňovalo a bolelo ma cele telo. Nado mnou sa skláňalo 6 postav
-Kde som?
Opýtala som sa a snažila sa zaostriť. Konečne. Nado mnou sa skláňali chalani s 1D a otec? Prekvapene som naňho pozrela
-Si v nemocnici. Previezli ta sem hneď ako ti pomohli chalani. Si po operácii. Mala si vnútorné krvácanie.
Odpovedal mi otec
-Čo tu robíš?
Prekvapene som naňho pozrela. Pousmial sa
-Naprávam chybu čo som spravil keď som o teba nebojoval. Dnes som bol na sede s tvojou matkou a vyhral som. Od teraz si v mojej starostlivosti.
Nadšene sa usmial. Neverila som vlastným ušiam
-To vážne?
Len som zašepkala. Jeho pohlaď znežnel. Opatrne sa ku mne nahol a objal ma
-Áno už mi ta nik neväzme. Začneš od začiatku. Nie to my začneme
-Ľúbim ta
Zašepkala som so stiahnutým hlasom
-Aj ja teba
Konečne som mala chuť sa usmievať. A mala som aj dôvod. Neskôr som sa dozvedela že Otec pracuje pre chalanov teda pre Paula ako asistent. A že sú veľmi dobrý priatelia už od vysokej. Čo sa nedozviem.
Ešte 3 dni som si poležala v nemocnici kým ma pustili domov. Chalani pri mne sedeli každý deň ako aj otec. Dokonca ma prišiel pozrieť Paul lebo bol na mňa zvedavý. Veľmi som sa s nimi všetkými zblížila. Bola som taká šťastná ako nikdy. Keď som si myslela že môj život nemá zmysel obrátil sa o 360 stupňov. Otec ma odhlásil z tej školy. Prihlásil ma do súkromnej školy aby sa už nič také neopakovalo. Aj keď som sa bála ubezpečoval ma že ak by sa niečo také opakovala mam povedať a najme mi súkromného učiteľa. Bola som vďačná. Konečne ma ma niekto rad. Medzitým ako som doma ležala. Teda už pri otcovi. Mama sa zbalila a odišla. Zmizla. Bolo mi to aj ľúto ale preniesla som sa cez to. Konečne som mala rodinu. Prestala som si ubližovať a namiesto toho som si začala užívať život. Lenže začala som si uvedomovať aj niečo iné. Moja platonická láska prerástla v skutočnú a mňa to trápilo.
O par mesiac som opäť nastúpila do školy. Bála som sa ako čert kríža ale zistila som že sa tam ľudia akceptujú. Našla som si priateľku s ktorou som mala spoločne zaujmi. Konečne som niekoho takého mala. Konečne som rada chodila do školy a nie so strachom.
Chalani museli odisť na par koncertov po UK. aspoň nemuseli cestovať do Ameriky. Otec ostal doma a povedal že radšej bude pri mne. Bola som rada. Veľmi. Ver sme sa rozprávali čo sme zažili, hrali hry a pozerali filmy. Bola som spokojná. Mrzelo ma len to že chalani nebudú doma keď budem oslavovať svoje 19 narodeniny. Trocha ma to mrzelo ale sľúbili že mi to vynahradia. A na to som sa tešila.
Deň mojich narodenín. Otec spravil menšiu oslavu. Nechal doviesť babku a dedka. A par rodinných príslušníkov. Pozvala som si nejaké decka zo školy a spolu sme to oslávili. Keď to všetko skončilo otec si šiel ľahnúť. Ja som ostala na záhrade. Sadla som si na hojdačku a pozorovala hviezdnu oblohu. Ach keby to tak bol. Rýchlo som si zotrela tu jednu slzu.
-Je to krásne však?
Ozval sa známi hlas za mojim chrbtom rýchlo som sa otočila a zbadala Louisa
-Louis!
Vyskočila som a hodila sa mu okolo krku. Chytil a začal sa so mnou točiť
-Čo tu robíš?
-Myslíš že by som si nechal ujsť tvoje narodeniny krpec?
-Nie som krpec! A kde máš ostatných?
-Vnútri chcel som byt s tebou sám
-Prečo?
S otáznikmi som naňho hľadela a čakala čo mi povie. Postavil ma na zem. Zahľadel sa mi do oči
-Zamiloval som sa
Začal a ja som dostala ranu do srdca. Áno človek do ktorého som zamilovaná je Louis. Človek ktorý mi pomohol a zmenil život. Človek ktorého som si zamilovala nie len platonicky ale aj reálne.
-A ďalej?
Trocha smutne som povedala. On sa usmial a chytil ma za ruky. Pritiahol si ich k sebe. Odhrnul mi tričko ktoré zakrývalo jazvy. Usmial sa na ne a začal ich jemne bozkávať
-Louis čo to robíš?
Zašepkala som takmer bez dychu. Zdvihol pohlaď a usmial sa. Pritiahol si ma k sebe
-Connie, drobec. Chcem ti povedať že si ta nesmierne vážim. Už si neviem predstaviť deň bez teba. Bez tvojho úsmevu. Bez tvojho pohľadu. Krásnych očí ktoré ma vedia obrat o slova. Neviem si predstaviť deň bez teba. Ja Connie. Ľúbim ta. Od kedy si do mňa narazila a ja som zazrel bezbranne dievča ktoré bojovalo a bojovalo. Dievča ktoré som potom pomaly spoznával. Dievča ktoré zalepilo moje srdce. Milujem ta.
Usmial sa na mňa a čakal.
-No tak ma už konečne pobozkáš?
Šťastne som sa naňho usmiala. Jeho úsmev sa rozšíril a prisal sa na moje pery. Konečne som zistila ako chutia a nepredstavovala si to. Jeho mäkké a horúce pery kopírovali tie moje a jemne sa s nimi hrali. Keď nám došiel dych odtiahol sa a oprel sa mi o čelo
-Aj ja ta milujem
Zašepkala som. On ma chytil do náruče a začal sa so mnou točiť.
-Už môžeme?
Ozvalo sa od dverí. Videla som vysmiate tvare chalanov a môjho otca
-Louis ak jej zlomíš srdce ja ti zlomím niečo iné!
S hravým tónom ho potľapkal po ramene a Louis sťažka prehltol. Vyobjímala som sa s chalanmi. Popriali mi všetko najlepšie a dali darčeky. Nakoniec u nás aj prespali. Samozrejme že Louis u mňa. Bola som schúlená v jeho náručí zatiaľ čo on mi spieval do ucha
-Connie? Zabudol som ti dať darček?
-A aký? Mne stačíš ty
Usmiala som sa a pobozkala ho na nos. On sa zasmial
-To je milé ale no sadaj.
Poslúchla som ho a čakala. Z vrecka vytiahol podlhujucu krabičku a podal mi ju. Prehltla som a pomaly ju otvorila. Dojalo ma to čo som videla. Prívesok v tvare srdca. Pásikavý a s červenými pásikmi zvisle. stredepísmeno L.
-Nevedel som čo ale chcel som niečo čo mi ta bude pripomínať.
-Je dokonalý pripneš mi ho?
Vzal ho a pripol mi ho. Jeho pery sa dotkli môjho krku a mne nabehli zimomriavky. Otočila som sa k nemu. Najprv sme si hľadeli do oči. Pomaly sa ku mne nahol a ja som zavrela oči. Prisal sa mi na pery a jemne sa s nimi hral. Opatrne ma zatlačil do perín kde sme ďalej pokračovali v nasej láske....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára