Dark Side 18

-Volám sa....

Začal s tým tajomným úsmevom. V strede vety sa zasekol a prepaľoval ma pohľadom.

-Vážne  to chceš vedieť?

-No nie ciciak pýtam sa len zo srandy, jasne že to chcem vedieť do prkna! Už mesiac a pol sa mi zjavuješ v snoch a prenasleduješ. Patrilo by sa konečne nemyslíš?

Zahundrala som sarkasticky k nemu. Nad mojou odpoveďou sa pousmial tým svojim typickým úsmevom. Pokrútil hlavou

-Robím tu najväčšiu hlúposť za cely život. Budem za ňu pykať....

Zamrmlal si skôr pre seba ako pre mňa. Lenže nie je jediný kto ma dobrý sluch...

-Ja čakám...

Naliehala som naňho. Nedočkavosť a zvedavosť ma zožierali zvnútra. Áno viem mala by som sa báť. Aj sa istým spôsobom bojím ale niečo vo mne mi vraví že mi neublíži. Viem je to bláznivé ale je to tak. Alebo druha možnosť je taká že som sa zbláznila už načisto. Ale keďže sa mam rada tak hlasujem za tu prvú. Pohľad uprel na mňa. Hlasne si povzdychol 

-Volám sa Niall. Niall Horan....

Zašepkal takmer nečutelne. Blonďavá štica sa mu uvoľnila s jeho účesu a padla mu do oči. V jeho nebeský modrých očiach sa mihali rôzne pocity. Od trpkosti až po strach? Mohlo to tak byt? Môžu aj upíry cítiť strach? Podvedome som si kusla do pery. Myšlienky mi vírili v hlave a spôsobovali veľký mixér až bez toho iritujúceho zvuku. Jeho modrým očiam sa nedalo odolať. Nevedela som sa nabažiť tej farby, jeho pohľadov. Ako vždy ma začali vťahovať do seba a ja som prestala vnímať okolie. Ocitla som sa úplné v inom vesmíre. V inom rozmere. Kde existoval len on a ja. Neviem či si uvedomoval čo mi spôsobuje. Ale ak hej bol v tom macher. Musela som párkrát zažmurkať aby som sa spamätala. Moje srdce opäť nabralo divoký rytmus a ani neviem prečo. Čo to je za divný pocit?....Pri rozoberaní toho nového pocitu sa stalo par veci. Jeho veľká studena ruka sa dotkla mojej hrude. Dlaň priložil na miesto kde divoko búšilo moje srdce. Pri jeho dotyku sa rozbúšilo ešte viac. Myslela som že dostanem srdcový záchvat od toľkých úderov. Jeho ruka prijemne chladila. Na tele mi vyvolávala zimomriavky a triašku. Kusla som si do pery. Nespúšťal do mňa pohľad. Ani ja s neho. Nedokázala som to. Bála som sa žeby zmizol a ja by som ho už nikdy neuvidela. A to som nechcela. Po chvíli privrel oči. Jeho modré oči zmizli. Videla som len bledé viečka prepletane modrými žilkami. Dlhé husté mihalnice ktoré vrhali tieň na líca. Slabé svetlo vytváralo krásny kontrast. Fascinovane som naho hľadela. Snažila som sa zapamätať tento pohľad a samozrejme nezvyčajný pocit. Keby som nechcela prerušiť tuto chvíľu vzala by som skicár a kreslila som. Lenže toto bolo pre mňa dôležitejšie ako nejaké kreslenie. Ten pocit sa nedá predstaviť a ani vyvolať len tak. Bolo to úžasné.. Cítila som sa ako princezná? Nie preháňam.....Neviem ako dlho mohol počúvať moje srdce. To však pomaly začalo spomaľovať a vracalo sa do pravidelného rytmu. Kolaps je zažehnaný. Áno Ely teraz musíš vtipkovať. Vážne super.....Sledovala som ako sa jeho mihalnice zatrepotali. Pomaly otváral oči. Naskytol sa mi krásny pohľad na to ako sa jeho oči postupne odokrývali. Prišlo mi to ako východ slnka. Áno k nemu by som to prirovnala. Lenže toto bolo krajšie ako východ. Východ nemá také krásne nebeský modré oči ako toto stvorenie. Svoju ruku zložil z mojej hrude. Moje telo oťaželo. Chcela som aby tu ruku tam nechal. Nech ju tam vráti! Nie! Ely! Upokoj sa! Musela som sa zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť. Sledoval ma ako nejaký ohrozený druh

-Nepozeraj tak na mňa!

Povedala som mu zahanbene. Nie žeby mi to bolo nepríjemné ale nebola som na také pohľady zvyknutá. Červeň sa mi nahrnula do líc. Musela som vyzerať ako paradajka

-Prečo? Rad sa na teba dívam. Si zaujímavá.....A krásna keď sa červenáš...

To posledne zašepkal. Znelo to ako ľahký vánok ale ja som to počula. Jeho ruky sa dotkli mojich a zlozili mi ich z tvare. Ukazovákom mi podoprel bradu a zdvihol ju na úroveň svojich očí. Stačil mi iba pohľad naňho. Nepotrebovala som nejaké hlúpe reči. Úplné by mi stačilo ak by som sa naňho len dívala. Nevedela som sa toho pohľadu nabažiť. Ale ja som chcela o ňom vedieť viac. Chcela som vedieť kto je. Nie len že je upír. Chcela som vedieť odkiaľ je, kedy sa stal upírom, ako dlho žije, proste všetko aj všetky tie omáčky dookola....

-Povedz mi niečo o tebe...

Vyletelo so mňa. Aj som tu otázku oľutovala pri tom ako sa zarazil. Jeho tvar sa stiahla v zamyslenej až desivej grimase. Oprel sa o operadlo tak že tieň dopadal na polovicu jeho tvare. Vyzeral strašidelne

-Môj príbeh je veľmi dlhy...Povedz mi najprv niečo o tebe...

-Ale sľúb mi že potom mi to povieš

Povzdychol si a pousmial

-Keď inač nedáš dievča...

-No dobre...Čo by si chcel vedieť?

Nerada som o sebe rozprávala. Môj život bol nezaujímavý. Ale ak mi povie on o sebe stoji to za to.

-O tebe, aká si, o škole, rodine, plánoch do budúcnosti...všetko čo ta napadne

-Ale varujem ta nie je to moc zaujímavé tak potom nezdrhni......Tak volám sa Ely mam 18. Aká som? Tak to je ťažká otázka. Ako by som popísala samu seba? Ironická, cynická, optymisticka, sarkastická. Rada sa smejem a zábavám. Nemám rada keď je niekto smutný. Moja najhoršia vlastnosť je netrpezlivosť. A viem sa rýchlo nahnevať. Som veľmi impluzivna. K ľuďom sa správam ako si to zaslúžia, neviem klamať a pretvarovať sa.....A škola? Tento rok končím. Chcela by som isť študovať ďalej. Rozmýšľam nad interiérovým dizajnom tu v Londýne alebo do NYC. Ešte uvidím ale asi najviac sem. A keď už mam prace môžem ísť s pokojom na talentovky. Tak mam rada mačky ako si si všimol. Moje Klbko zbožňujem. Ďalej mam rada ticho a samotu. Som skôr samotár čo by si nepovedal ale je to tak. Moja obľúbená farba je modra alebo fialova ale nepohrdnem aj inými okrem ružovej. Dajte mi niečo také a vraždím! Mam rada knihy áno čítam ich, nie som ako ostatný. Nepohrdnem dobrým Romanom.  Hudbu nemám špecifický štýl. Počúvam všetko čo sa mi páči. Čo ma peknú melódiu a text. A už neviem čo by som ti povedala...

Odfúkla som si. Najdlhší monológ v mojom živote...

-A rodina? Tu si vynechala

So záujmom na mňa hľadel. Akoby  som vravela niečo veľmi zaujímavé....Pri jeho pripomienke som sa cynicky usmiala. Smiech mi nechcene vyšiel s pier. Smiech zúfalstva a bolesti. Zdvihol obočie

-No čo by som ti povedala? Už nemám rodinu. Naši sa ma zriekli po tom ako som sa vybrala za svojim snom.  Vtedy sme sa veľmi pohádali. Zbalila som si kufre a vypadla sem. Mamu som vždy obdivovala. Je to úžasná žena ktorá vždy dosiahne čo chce. Výborná právnička. Otec je zas výborný chirurg. Vydrel sa s obyčajného farmárskeho chlapca až tam kde je. Na špičku. Svojich rodičov som vždy obdivovala. Milujem ich. Vždy som si myslela že budú chápať že chcem ísť študovať niečo čo ma baví ale zmýlila som sa. Pamätám si akoby to bolo včera....

V rozprávaní som sa vrátila v čaše kedy sa to stalo....

*********************************************************************************

Doma som netrpezlivo čakala na príchod našich. Už by tu mali každou chvíľou byt. Bola som taká šťastná! Vzali ma na umeleckú školu! Konečne sa mi splní sen. Konečne! Tešila som sa ako malé dieťa. Malý Ted na mňa pozeral ako  by som od niekal ušla ale radšej si zapol TV a pozeral rozprávky. Pred domom sa ozvalo auto. Konečne! Kľúče zaštrngotali v zámke

-Sme doma deti!

Ozval sa otcom sýti hlas. Prebehla mnou triaška očakávania. Mamine podpätky sa ozývali v chodbe až kým si ich nevyzula. Spolu vysmiato vošli do kuchyne. S nasoleným zadkom som Vyskočila na nohy a na privítanie ho objala

-.Ahojte. Ako sa mate? To je jedna! Sadnite si!

Rozkázala som im. Pobavene sa usmiali ale poslúchli. Položila som pred nich obálku s prijatím

-Čo to je? 

Mama zdvihla to svoje dokonale upravene obočie a pozrela na mňa. A tak teraz to príde. Zhlboka som sa nadýchla. 

-Vždy ste ma učili aby som si šla za svojimi snami. A tak aj idem. Bola som na prijmačkach na umeleckej skole v Londýne. Dnes mi prišlo vyjadrenie a vzali ma! Chápete? Budem študovať umenie!

Oči mi žiarili ako hviezdy. Tešila som sa ako mala keď sú Vianoce. Úsmev mi neschádzal z tvare. Ale dlho tam neostal. Rodičia ostali na mňa zarazene hľadieť. Otec pomaly ale isto červenel v tvarí a mama naopak zbledla. Ozvalo sa veľké tresknutie. Otcova päsť dopadla na stôl

-Nie! Nepôjdeš študovať! Skončíš ako nejaká feťáčka pod mostom! To nedopustím! Nevychovali sme ta aby si premárnila svoj život! Pôjdeš študovať buď pravo alebo medicínu! Žiadne umenie! Je to strata čašu! Žiadna budúcnosť nič! Tak chceš skončiť!

So strachom som naňho hľadela. Nevedela som že by dokázal byt taký. Bála som sa ho. Nespoznávala som ich

-Zavoláš tam a povieš že odmietaš jasne?

Mamin hlas preskakoval o oktávy vyššie. Vted akoby sa vo mne niečo preplo. Hnev vo mne kypel

-A nie!

Zarazene ostali na mňa hľadieť. Neboli zvyknutý že im odporujem

-Nepôjdem študovať niečo čo ma nebaví! Chápete? Stala by sa so mňa nejaká zatrpknutá starena! Ja nechcem byt právnička! Ani doktorka! Nebaví ma to! Nedokázala by som to! Chcem študovať niečo čo ma bude napĺňať a nie čo ma bude pohlcovať! Chápete? Cely život mi opakujete chod si za svojimi snami. Rob to čo ta baví! A teraz mi poviete toto? Nie! Ja tam pôjdem študovať!

Matka Vyskočila na rovne nohy a strelila mi facku. Jej roztrasená ruka dopadla na moje líce. Hlavu mi otočilo do boku. Ruku som si priložila na červenajúci odtlačok. Slzy sa mi zbierali v očiach. Prehltla som ich a s najväčšou tvrdosťou a nechtov na nich pozrela. Bez slova som sa otočila na päte a s najväčšou dôstojnosťou vyšla do svojej izby. S veľkým tresknutím som sa zviezla na zem. Slzám som nechala voľný priechod. Nie nenechám to tak. Utrela som si uslzenú tvar. Spod postele som vytiahla kufre a začala do nich hádzať veci. Keď bola skriňa prázdna otvorila som krabice a poukladala tam všetky veci. Prestala som až vtedy keď v izbe neostalo nič. Bolel ma pohľad na ňu. Prežila som tu cele detstvo a teraz odídem? Zaklipkala som ocami aby som zahnala prichádzajúce slzy. Obliekla som si bundu a kufre chytila do rúk. Pre krabice si prídem zajtra keď nebudú doma. S veľkým rachotom som zliezla dole. V chodbičke som sa obúvala keď sa tam dovalili naši

-Kam si myslíš že ideš?

Zvrieskla mama hystericky

-Za svojimi snami

Odvrkla som jej a otvorila dvere

-Ak opustíš tento dom už viac nie si naša dcéra!
Zreval na mňa otec. Na chvíľu som zmrzla. Boli by to schopní spraviť? Áno.

-Tak sa majte. Margaret, Greg

Pozdravila som ich a opustila ten dom. Dom o ktorom som si myslela že je môj domov. Stopla som si taxík a nadiktovala adresu mojej babky. Zastala som pred jej dverami a zvonila o dušu. Babka mi otvorila len v župane. Ako som ju zbadala hodila som sa jej do náruče a moje slzy si našli cestu von

-To bude dobre zlatko neboj

Jej pokojný hlas sa ma snažil upokojiť. Nezaberalo to...

-Nič nebude dobre! Mama a otec sa ma zriekli už nie som viac ich dcéra!

Zúfalo som plakala. Babka sa so mnou presunula do obývačky. Tam som jej povedala čo sa stalo. Súcitné na mňa pozrela. Chytila ma za ruku a povedala

-Zlatko oni si uvedomia čo spravili. Raz hej. Raz sa ti ospravedlnia a ty im odpustíš. Hanbím sa za nich....vždy ti vtĺkali aby si išla za tým čo chceš a keď to spravíš zachovajú sa ako chrapuni. Ale spravila si dobre. Vzoprela si sa im. V živote toho dosiahneš veľa. Nezabúdaj máš tu mňa a Teda. My sme tvoja rodina. Vždy u mňa nájdeš oporu. Môžeš tu ostať do konca prázdnin a potom sa uvidí. Dobre?

Ja som len prikývla. Zaspala som na gauči. Na druhy deň som si prišla pre zvyšné veci. Začala som brigadovat u nás v meste. Neskôr sa presťahovala na internát a tam to rok vydržala. Naši sa my od vtedy neozvali...

*********************************************************************************************

Prebrala ma až niečia ruka ktorá ma chladila na líci. Zažmurkala som očami a zistila že plačem. Slzy sa mi vo veľkom množstve valili dole tvarou. Niall sedel vedľa mňa na posteli a rukou mi zotieral prichádzajúce slzy.

-Prepáč ja som nechcel..

Zašepkal 

-Nie to je dobre....

Rukami som si utrela slzy a usmiala sa naňho. Videla som ako sa naťahuje chcel niečo spraviť ale zasekol sa v pohybe.

-Mal by som už ísť už je neskoro. Zajtra ideš do školy. Mala by si sa vyspať

-Ale sľúbil si mi..

-Ja viem čo som sľúbil. Zajtra sa vrátim a poviem ti to

-Sľubuješ?

-Áno

Usmial sa. Rukou ma pohladil po tvári. Iba som žmurkla a už tu nebol. Poobzerala som sa dookola ale on nikde. Vzdychla som si. Ako inak. Pozhasínala som byt a zaľahla do perín. S pocitom spokojnosti?....Neviem......

Niall:

Zmizol som z jej izby. No dobre nie. Stal som na streche oproti a sledoval ako si ľahla do postele. Pravé mi povedala o sebe, o svojom živote. Veľmi ma zasiahol jej život. Ako sa niečo také môže stať pravé jej? Takému anjelovi? Nechápem tieto ľudské bytosti. Pokrútil som hlavou a sledoval ju. Keď som si bol istý že spi opäť som vošiel do jej izby ako vtedy. Sadol si si na posteľ a sledoval jej pokojný spánok

-Čo je na tebe iné? Prečo sa pri tebe správam úplné inak?

Zašepkal som nahlas. Rukou som ju pohladil po tvári. Zacmukala a ľahla si na chrbát. Na tvári sa mi objavil ľahký úsmev. Postavil som sa. Už by som tu nemal byt. Rozbehol som sa domov. Prečo som jej len sľúbil že jej o sebe poviem? Ohrozujem všetko čo som budoval. Prečo? Kvôli obyčajnému človeku? Ale prečo?......