Dark Side 16

Jeho pohľad:

Tuho som zvieral oči a nedýchal. Jej vôňa sa vznášala všade dookola a vábila ma svojou sladkosťou. Ak by som sa nadýchol neudržal by som sa. Potom by som ľutoval kedy som jej roztrhal hrtan....A to sa nemôže stať. Od zúfalstva a zúrivosti som zaťal päste. Hanky mi obeleli ešte viac ako sa dalo. Stláčal som ich tak pevne že normálny človek by už skuvíňal od bolesti. Lenže ja normálny nie som.... Všetko vo mne vrelo aj keď nemalo čo. Triasol som sa aj keď som nemusel. Bol to pud....Cítil som v sebe adrenalín ktorý mi behal po celom tele a chuť po krvi...chuť po človeku...Po nej....Moje predlžené očné zuby sa odmietali vrátiť do svojej normálnej podoby. V ústach sa mi hromadil zabijacky jed. Túžba po krvi, po jej krvi, ovládla cele moje telo. Musel som použiť heroicky výkon aby som udržal toho predátora v sebe. V hlave mi behala myšlienky....Čo keby som sa nespamätal?....Ležala by tu  mŕtva v kaluži krvi. Nie! Tiché zavrčanie mi uniklo cez tuho stisnuté pery. V mojom doterajšom živote sa mi nič také nestalo. Za cele stáročia čo kráčam po tomto skazenom svete sa žiadnemu smrteľníkovi nepodarilo zatemniť môj rozum tak, že som sa prestal ovládať...Až doteraz. Pokiaľ som ju nestretol.  Drobná postava ktorá sa strácala v dave ľudí...ale ja som si ju všimol..medzi mnohými obetami...práve ju....Dlhé čokoládové vlasy ktoré voňali po zrelých jablkách a burcovali moje zmysli...Bleda pokožka, tak zvláštna že priťahovala pohľady. Elegantne  ruky so štíhlymi prstami, ktoré na plátnach stvárali zázraky. Jej srdcovitá tvar s nežným a veselým úsmevom, ktorý jej neschádzal s tej prekrásnej tvare. Obrovské zelene kukala od ktorých  som nemohol odtrhnúť pohľad. A tie oči pre ktoré som vedel prísť o rozum..pre ktoré by som vedel aj zabíjať....Dlhé mihalnice ktoré keď zaklipkali privádzali ľudí do číreho šialenstva a zúfalstva. Vtedy by ste jej zniesli aj Modre z neba len aby bola šťastná....Štíhly labuti krk ktorý mi spieval tu najkrajšiu pieseň a vábil ma do svojich osídli. Bola dokonala, perfektná...Créature parfaite....ma dame...ma belle princesse....

Ale bola tu len jedna chyba....Ona je človek....A ja démon....hnusná, odporná bytosť temnoty...Upír....Počúval som ako sa jej rýchle ale pre mňa pomalé kroky vzďaľujú preč. Jej splašený dych  som počul akoby stala vedľa mňa...Tak veľmi som sa chcel za ňou rozbehnúť...Búšenie jej srdca sa ozývalo všade navôkol. Lákalo ma svojim rytmom, svojou melódiou...A ta jej vôňa! Nesmierne ženská a zmyselná a zároveň tak nevinná. Cítil som tam dominantnú tony mliečneho dreva, výraznú ale zároveň jemnú japonskú slivku a pohladenie kašmírového muštu. Zmiešavali sa do srdca kvetinovo-orientálnej vône ružovej pivonky, očarujúcej gardenie, japonského kvetu ylang-ylang ktorý bol nesmierne vzácny a očarujúceho mesačného kvetu. A to všetko dopĺňali  bylinkové tony afrického zazvoro a štipkou koriandru. Okolo toho všetkého sa vznášala mystická a vábivá vôňa cyklámenu.........Už som sa neudržal. Cítil som že je ďaleko. Zhlboka som sa nadýchol tej očarujúcej vône. Bol som ako v nebi. Pohládzala moje zmysli a ešte viac zväčšovala túžbu po tom krehkom stvorený. Jazykom som si lačne prešiel po hornej pere. Bola ako drahá značka toho najkvalitnejšieho vina. To treba veľmi dlho pripravovať a potom si ho treba vychutnať. Taká značka je jedinečná a vyskytne sa raz za 100 rokov......V mysli sa mi začali premietať spomienky. Spomínal som ako som ju prvý raz zacítil......

********************************************************************************************

Bol som  vtedy na love. Moja túžba sa už nedala vydržať. Bol piatok večer a ja som sa vybral do najbližšieho klubu. Tam som očaril jedno úbohé dievča ktoré malo tu smolu. Ovládol som jej myseľ tak že mi zobala z ruky. Zatiahol som ju do mokrej uličky kde sme mali pokoj a súkromie. Kašľal som na predohru. Ostré špicáky sa začali približovať k jej tenkej a krehkej pokožke. Jej tepna zúrivo bila. Zhypnotizovane som počúval jej zvuk keď  zrazu začal vietor fúkať smerom k nám. Doniesol ku mne vôňu. Tu vôňu ktorá ma zastavila v polovici kŕmenia. Prikovala ma k zemi a nedovolila sa mi ani hnúť. Zreničky sa mi rozšírili. Tesáky ešte viac predlžili a jed napĺňal moje ústa rapídnou rýchlosťou. Bola to rana pod pas. Rana od života. Vtedy som kašľal na to úbohé dievča. Mala šťastie inak by...... Od vtedy som ju sledoval

*********************************************************************************************

Dávam na ňu pozor. A je to riadna fuška...Nie je to smiešne? Ja démon, stvorenie temnoty dáva pozor na niečo čisté a nepoškvrnené. Je to na smiech...Som to ja ale upír! Odfrkol som si.......Ale keď vidím jej úsmev alebo počujem jej zvonivý smiech, vidím jej iskričky v očiach...zabúdam na cely svet. Všetko mi to vynahrádza. Je ako anjel. A teraz sa muselo stať toto......

Je to len kvôli tomu že som nepozorný! Nezodpovedný! Už týždeň som sa nenasýtil! Ja hlupak! Myslel som si že vydržím ale nie. Dokázal by som to ale jej krv je moc vábivá....Tak krásna...rubínovo červený drahokam medzi drahokammy. Zúrivosť vo mne prevládla. Zaťatou pastou som udrel do steny. Kúsky rozbitých tehál dopadli k mojim nohám.

-I´m big IDIOT!

Zvrieskol so do vetra. Zúfalo som sa zošuchol na studenú a špinavú zem. Môj obraz. Nie som nič iné len špina a chodiaci kus ladu.! Cynicky som sa zasmial. Už mi začína hrabať. Rukou som si zúfalo prešiel po tvári. Môj pohľad padol na kus papiera ktorý ležal vedľa mňa. Zvedavosť. Ten hlúpy ľudský pud ma donútil zdvihnúť ho. So záujmom som naň pozrel. Šok. Zarazene som naň hľadel a čakal kým sa ten vyjav na ňom zmení ale nemenil sa. Ta kresba.....V mihu sekundy som Vyskočil na nohy. Všade dookola sa váľali výkresy. Jej portfólio. Začal som ho zbierať a ukladať do odhodených dosiek. Ostávala už len jedna kresba. Zdvihol som ju a so záujmom na ňu pozrel ako na všetky ostatne. Lenže tato mi vyrazila dych. Na prázdno som preglgol aj keď som nemal čo. Vstúpil do mňa nekontrolovateľný hnev. Tvar sa mi stiahla do príšernej a hrôzostrašnej grimasy. Mohol som ju zabiť! Len pre svoju hlúposť! Len pre to že som sa prestal ovládať! Idiot! Ruky som zaťal v päste. Chytil som dosky a rozbehol sa domov.....

Nevšímal som si pohľady ktoré na mňa začudované hľadeli. Bolo mi to jedno. Nemajú pravo sa do mňa starať. Vbehol som do svojho kráľovstva. Dosky som opatrne polozil na posteľ. A vtedy nastal môj hnev. Chytil som prvú vec ktorá mi prišla pod ruku. Váza. Hodil som ju o stenu. S veľkým tresknutím sa rozletela na milión kúskov. Chytil ma amok. Rozbíjal som veci jedna radosť. Zúril som ako nikdy v živote. Rozbite veci mi neprinášali pokoj na duši. Skôr sa to ešte viac stupňovalo. Cítil som sa stále horšie a horšie. Zúfalo som si sadol na posteľ. Váľali sa po nej črepiny od rôznych veci a cenných kúskov. Tvar som si zlozil do dlani a zhlboka dýchal aj keď som to nepotreboval. Je to človek! A teraz vie čo som! Čo budem robiť? Tajomstvo musí byt skryte! Keby som ju ale zabil tak neprežijem!

-Môžem?

Staré dvere sa pootvorili. Dnu nakukla Liamova hlava. Áno náš múdry a pokojný Liam, ktorého nič nerozhádže.

-Už si tu tak čo chceš?!

Odvrkol som mu a zahľadel sa pred seba. S povzdychom prišiel ku mne. Ruku polozil na moje rameno. Otočil som k nemu zrak ale on upieral pohľad na jej dosky. 

-Nech sa deje čo sa deje bez za ňou vrátiť jej výkresy. Sprav čo musíš a čo cítiš

Jemne sa na mňa usmial a odišiel

-Zabudol si že ja nič necítim!

Zavrčal som za nim. 

Žeby niečo tušil? Nie! Aj keď...Aj keby niečo vedel tak si to nechá pre seba a nepreriekne sa. Jeho slova sa mi ozývali  v hlave veľmi dlho. Sprav čo musíš a čo cítiš. Až som sa rozhodol......