Dark Side 15

Po škole:

S Edie sme stali pri skrinkách a rozprávali sa o tom čo budeme robiť keďže sme prežili tento ukrutný deň.

-Ahoj kráska

Zrazu sa tam objavil Rayen. Edie chytil okolo pása a majetnícky si ju k sebe pritiahol. Ona vytreštila oči a ja som ich prevrátila. Chlapi. A kde sa vzalo tu sa vzalo bol tu zvyšok "elity". Nahodila som kyslú grimasu a obrátila sa ku skrinke aby som nemusela pozerať na tie ich ksichty.

-Nejdete s nami do kaviarne? 

Opýtal sa Andy  ale pri tom cely čas pozeral na mňa. Nevedela som čo povedať. Uviazla som medzi dvoma mlynskými kameňmi. Urobím Edie radosť? Alebo ju sklamem.....

-Ely! Som rad že som vás ešte stihol. Dal som svojim kostiam teda zabrať. Uf. Musíme to ešte dorobiť!

Pribehol ku mne zadychčaný Lajda. A môj problém sa v mihu sekundy vyriešil. V živote som nebola taká šťastná.

-Sorry decka

Šťastie so mňa úplne sršalo. Cupkala som za nim ako nejaké teliatko a tešila sa s toho že nemusím ísť s tými deckami do kaviarne. Och aký je ten život krásny!

Večer:

Konečne! Cela zmorená som sa o 21:00 dostala zo školy. To je zúfalstvo tam byt tak dlho! Je to divne ale chceli sme to dokončiť aby som mala pokoj a on pokoj na duši. A tak preto sa tu vláčim s touto doskou ako nejaký dilino. Ale už idem domov! Ja idem domov, ja idem domov! Spievala som si v mysli. No čo mňa už nič neprekvapí. Ja som si už zvykla že mi rajbe budete si musieť aj vy. Pomaly som sa prechádzala zasneženými ulicami Londýna. Vychutnávala som si čerstvý a studený vzduch. Všade bolo cítiť vianočnú atmosféru ktorú som tak milovala. Mraz mi štípal líca tak že mali zdravú červenú farbu. Obláčiky môjho horúceho dychu stúpali k oblohe kde sa aj strácali. Milovala som zimu. Bola taká magická a plna pokoja. Prechádzala som okolo rôznych útulných obchodov, okolo radoviek odkiaľ vychádzal smiech a hlasy. Usmievala som sa ako pripečená. Jedna opustená slza stiekla dole tvarou a dopadla na môj sal. Rýchlo som si ju zotrela. Chýbali mi. Veľmi moja rodina. Tie bezstarostne časy keď neriešili moju budúcnosť. Ocko ako sedí na gauči a spolu so mnou a Tedom sleduje rozprávky. Mamina ktorá vypeká koláče. Naše spoločné zdobenie. Večerné babkine príbehy...Nie...Pokrútila som hlavou. Musela som tie myšlienky vyhnať von. Nemohla som na to spomínať. Jediná vec ktorú som teraz chcela bolo prísť domov a zamotať sa do perín. Prechádzala som okolo Hyde parku kde sa prechádzali zamilovane pary ktoré si hrkútali. Radšej som sa ponáhľala. Pôjdem cez tu skratku okolo toho obchodíku. Áno to pôjde. Sama som si prikývla nad svojou myšlienkou a pomaly smerovala domov. Prešla som okolo pekárničky a zahla do uličky ktorá bola cez deň skratkou. Áno viem iba cez deň som tadiaľ chodila ale všetko je raz po prvý krát. Ako som sa pozerala dookola prišlo mi to strašidelné. Mala som nepríjemný pocit že ma niekto sleduje. Sklapni Ely! Nik ta nesleduje! Nebuď paranoidná! Karhala som sa v duchu ale aj tak som zrýchlila krok. A vtedy to začalo. Tiché kroky dopadali na štrkom posiatu cestu. Na prázdno som prehltla a pridala. Slzy strachu mi začali tiecť po premrznutej tvary. Telo mi oblial studený pot. Na tele mi nabehli zimomriavky plne strachu. Niečo sa stane. Nie niečo sa blíži. Niečo nebezpečné. Moje podvedomie malo tušenie že ho niekto sleduje. Srdce ktoré divoko tĺklo narážalo do mojich rebier. Do pľúc sa mi dostaval ťažký vzduch. Nemohla som sa poriadne nadýchnuť. Môj splašený dych sa ozýval navôkol mňa. Odrážal sa od vysokých múrov budov ktoré obkolesovali moju malú osobu. Zabraňovali okoliu aby niečo počuli a videli.  Prečo som tadiaľto len šla? Mala som si to radšej obísť. Hlúpa, hlúpa Ely! Nadávala som si v duchu. Už som nekráčala ale moje vystrašené kroky sa zmenili v zúfalý beh. Beh o život.  Nemala som tušenie kam smerujem. Chcela som sa odtiaľ len dostať. Zahla som do pravá. Nie! Moje vnútro kričalo a zúfalo kvílilo. Slepá ulička! Do riti! Otočila som sa na päte. Chcela som rýchlo vyjsť a utekať ďalej. Než som však stihla ujsť....

Bleda ruka, silná ako žula ma chytila pod krk. Jej dlhé a studené prsty sa mi zarývali do mojej krehkej kože. Prestrašené som skríkla. Bol to krik prekvapenia, bolesti a zúfalstva...Moje dosky mi vypadli z ruka  rozleteli sa dookola. Silno ma pritlačil o stenu. Na chvíľu som stratila dych. Poriadne som zaostrila a pozrela na môjho útočníka. Bol to ON! S môjho sna! Z obchodu! Z kaviarne! Moje telo bolo ako z ocele. Neposlúchalo moje signáli. Nevedelo sa rozhýbať. Bolo ako z kameňa. Držal ma len jednou rukou ale stačilo to dosť na to aby som sa nemohla ani hnúť. Musela som stáť na špičkách aby som dočiahla na zem. Držal ma veľmi vysoko. Roztrasene ruky som zdvihla hore a oblapila tu jeho. Chcela som mu ju odstrčiť ale nešlo to. Nechty som mu zarývala do jeho bledej ruky. Boli ako z mramoru. Ani to s nim nepohlo. Pozrela som do jeho oči. Moje vystrašené sa vpili do jeho. Odrážalo sa v nich túžbu, chtivý pohľad, krvilačnosť...S jeho oči išlo niečo čo vo mne vyvolávalo strach. Nie obyčajný ale strach zvieraťa ktoré sa bálo o svoj život. Pomaly sa ku mne naklonil. Srdce mi prudko narážalo do hrude tak že sa ozývalo vôkol nás. Ako bol bližšie a bližšie zatajila som dych. Nosom mi začal prechádzať po krku. Po celej jeho dĺžke. Po jeho dotyku sa vo mne vyvolala triaška. Očakávania? Maybe...Nasával moju vôňu tak lačné akoby som bola nejaké kvalitne značkové víno. Nikoho som takto ešte nevidela. Jeho druha ruka zablúdila k mojej brade. Pevne ju chytil medzi prsty ale nie zas silno aby mi ublížil. Zdvihol ju veľmi vysoko a natočil mi ju do strany. Môj krk som mu podávala ako na zlatej tácke. Mal k nemu veľký prístup. Teraz nos nahradili jeho tvrdé ale zároveň žhave pery plne vášne a chtivosti. Par krát prešiel po celej dĺžke. Jeho pery zrazu zastali na mojej tepne. Videla som ako jazykom prešiel po jeho plných perách. Odtiahol sa len o par centimetrov. Na tvári sa mu objavil pološialený úsmev. Opäť sa priblížil. Jazykom prešiel po celej jej dĺžke. Vyvolalo to vo mne túžbu. Takú skazenú akú som ešte nezažila. Tužila som po jeho perách, po jeho bozkoch a dotykoch. Bola to túžba zmiešaná so strachom. Husia koza opäť posiala moje telo. Tentoraz sa odtiahol. Na tvári sa mu objavil blažený úsmev. Pootvoril ústa akoby sa chcel zasmiať ale on sa nesmial....Začalo sa diať niečo ešte horšie.....Jeho očné zuby sa začali predlžovať. Stali sa s  nich tesáky ktoré by roztrhli nejedno hrdlo. Vyzerá...Nie on je upír?! Zdvihol ku mne pohľad. Moje zaslzene, prekvapene a hlavne oči plne strachu hľadeli do tých jeho. Oči ktoré sa začali sfarbovať do krvavo cedenej farby. Svietili mu ako baterky. Zreničky sa mi rozšírili od strachu, môj dych oťažel. Ja nechcem zomrieť! Opäť sa sklonil k môjmu krku. Jazykom ešte raz prešiel po mojej tepne. Tuho som zavrela oči a čakala na bolesť. Špičkami ostrými ako nôž sa dotkol mojej roztrasenej koze. Ak pritlačí tak zomriem...Ale nič neprišlo. Žiadna bolesť. Len  strach. Niečo so mnou hodilo do strany. Dopadla som na studenú a tvrdú zem. Zdvihla som k nemu  zrak. Zatínal päste. Hanky mu ešte viac obeleli. A to som si myslela že to viac nejde. Tie krvavé oči mal tuho zavreté. Sánka pevne stisnutá aj keď jeden kútik mal nadvihnutý a tak vystavoval nastroj smrti.  Pomaly otvoril oči. Musel sa veľmi kontrolovať. Ale ta farba nezmizla. Bolo stále tak strašidelné krvavé.

-Zmizni ak chceš žiť. Vypadni!

Vyštekol na mňa plný hnevu a túžby. Zviera vo mne sa zdvihlo a utekalo domov. Do bezpečia. Som tam vôbec v bezpečí? Čo ak ma vystopuje? Ja nechcem zomrieť! Čo sa to tu deje? Cez slzy ktoré mi stekali dole tvarou som vbehla do bytovky kde bývam. Vybehla som všetky poschodia a s nadľudskou silou odomkla dvere. Popri stene som sa zošuchla na zem. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo. Spustila som hystericky plač. Ledva som sa dokázala nadýchnuť. Oči ma boleli od toľkých slz a hlava bolela. Čo to znamená? On bol upír? Veď upíry neexistujú! Je to len mýtus! Nie oni existujú! Pravé ma jeden skoro zabil!

Vtedy som prišla na 3 veci:

Po prvé, stále ma na ňom niečo  priťahoval čo bolo bláznivé!

Po druhé, nechala som tam svoje portfólio!

A po tretie? Upíry existujú, nie je to len rozprávka........Čo bude teraz?