Dark Side 10

Spoznala som hranatú sánku, hlboké oči, strapaté vlasy.

-Ty debil! Vieš ako som sa zľakla?

Skríkla som na toho chumaja z tej "elity" školy.

-Prepáč! Nechcel som ta vystrašiť. Len som...

-Len čo?

Dívala som sa naňho ako klopí zrak

-Len som sa chcel ospravedlniť za Marcusa. On je v pohode ale niekedy mu prepne a hra sa na frajera. Ale musím povedať že si ho inak schladila.

Ulicou sa rozozvučal jeho zvučný a zvonivý smiech

-A to len preto si mi skoro privodil infarkt?

Naoko nahnevane som sa ho opýtala

-Ešte raz prepáč....

Sklopil pohľad a šuchal jednou nohou ako nejaký školáčik

-To je dobre. Ak je to všetko tak sa maj

Otočila som sa na odchod. moje kroky sa odrážali od stien a ešte viac sa ozývali. Mala som nehorázny strach. Tajne som dúfala...

-Počkaj! Nenechám ta ísť samu aspoň ta odprevadím

Dobehol ma. Mykla som ramenom na oko ľahostajné. Ale vo svojom vnútri som mu bola vďačná

-Inak som Andy

-Ely

-Si odtiaľto z Londýna alebo

-Z Londýna, ty?

-Z NYC 

-Tak prečo si tu?

-Vždy som sem chcel ísť študovať a tak si tu plným sen.

Medzi nami zavládlo ticho. Nemala som chuť s nim baviť. Možno preto že mi to bolo proti srsti už tým čo robil na tom dvore. Ale ja som vedela že to tak nebolo. Bolo to aj tým že som si nerada ľudí púšťala k telu. V priateľstve som bola opatrná a preto som bývala odmeraná

-A ty? Baví ta to?

-Či baví? Jasne že hej. Inak by ma nevyhodili z domu!

Sarkasticky som sa zasmiala. Cítila som na sebe prekvapený pohľad

-Teba vykopli z domu?

-A aj vydedili dokonca

-Prečo?

-Nechcela som ísť študovať čo oni chceli. Išla som si za svojim snom a od vtedy nemám rodinu ,spokojný?

Cynicky som sa naňho usmiala. Zahanbene sklonil hlavu. Od vtedy sme kracali v tichosti. 

-Vždy si takáto?

Ozval sa asi ulicu od môjho domu

-Aká?

-Taká odmeraná?

-Možno si dávam bacha na ľudí

-Ja sa nenechám odplašiť

-Veľa šťastia

Zamrmlala som. Bol ako každý. Bral ma ako výzvu. Nič iné nevidel. Však to by to tak nebral? Obyčajné dievča odmietne frajera školy. Pud lovca v ňom sa prejavil. Musela som sa uškrnúť. 

-Tak sa teda maj. Veľa šťastia. 

Otvorila som dvere. Ešte som sa k nemu otočila a venovala mu pohľad

-Ja sa nevzdám dievča!

S drzým úsmevom mi povedal. Prevrátila som oči a zabuchla dvere. Pomaly som vyšliapala tie diabolsky škody. Tajne som dúfala že mi dá pokoj. Nemám čas zaoberať sa nejakým holobriadkom. Pche! Ešte ani nedospel. Mlieko mu tečie po brade a už chce niečo viac. Musela som sa zasmiať. Absurdne. Odomkla som dvere od môjho bytíku.

-Klbko! Miláčik! Som doma!

Male tornádo sa vyrútilo z poza rohu. Lenže podlaha je klzká. Šmyklo sa jej a tak narazila do steny. Musela som sa zasmiať. Rýchlo som zavrela dvere. Tašku som hodila na zem a cupla si k môjmu miláčikovi

-Ty moje trdlo pod sem

Zobrala som ju do náruče. Z nôh som skopla topánky a hodila sa na gauč. 

-No čo ako si sa mi tu mala? Ja viem aj ty si mi chýbala. Ale neboj cely víkend som doma a budem sa venovať len a len tebe

Začala som sa s ňou maznať. Spokojne priadla a točila sa na všetky strany. Milovala som to moje klbko. Toľko radosti mi dávala. Pri nej som zabudla na všetky problémy. Viem je to len zviera ale pre mňa znamená viac. 

-Počkaj drahá idem sa prezliecť a niečo si pustime

Polozila som ju na gauč. Vbehla som rýchlo do sprchy. Umyla sa a hodila na seba veľké tričko. Vybrala som rozprávku. Z kuchyne som vzala zmrzlinu a Klbku zas tuniaka. Spokojne sme si ležali a zalizovali sa až za ušami. Edie sa vždy na nás smiala že sme si podobne ako vajce vajcu. 

Nakoniec som ležala na gauči a klbko mi priadlo. Čakala som kým mi skončí rozprávka krásnym happy endom. Musela som sa pousmiať. Ach tie rozprávky. Aspoň že tam je to také ružové. Spokojne som zacmukala a vypla televízor. Nechala som sa unášať do ríše snov.

*********************************************************************************

SEN:

V tomto sne som nebola nikde. Nebola som na bale, nebola som na luke a ani na ulici. Bola som doma. Presne tak ako som zaspala. Ležala som na gauči. Oči som mala dokorán otvorene a hľadela som dookola. Klbko ležalo na zemi a spokojne spalo. Pousmiala som sa. Opatrne som sa posadila. Zobrala som ju na ruky a zaniesla do mojej izby kde mala pelech. Ja som zatiaľ po nás upratala. Ešte sa mi nechcelo ísť spať. Zo skrinky som vytiahla moje obľúbené červene víno. V obývačke som sa usadila. Nechala som otvorene okno nech sem prúdi čerstvý vzduch. Spokojne som privrela oči a vychutnávala si ten rubínový mok.

-Na zdravie

Ozval sa tichý hlas. Prekvapene som otvorila oči. Oproti mne v kresle sedel ON. V ruke držal pohár s vínom. Naklonil sa ku mne a štrngol si so mnou.  V zapätí sa napil. Sledovala som ako lačne prehĺta. V ústach mi vyschlo. Pohár polozil na stôl. Trocha vina mu ostalo v kútiku pier. Jazykom si ho pomaly ale veľmi pomaly zotrel. Po cely čas ma sledoval. Nespustil so mňa ten svoj krásny a nebezpečný pohľad. Pohár som kŕčovito zvierala v rukách a čakala čo sa stane tentoraz

-Čo tu robíš?

Spýtala som sa ho keď medzi nami vládlo už moc ťaživé ticho. Na tvári sa mu objavil cynicky úsmev. Odhalil rad bielych zubov

-Hm čo tu robím? Vychutnávam si kvalitne víno, chválim za vyber máš vkus, a spoločnosť krásnej dievčiny spoloodetej

Tvar mu zaihrala v lišiackom úsmeve. Pozrela som na sebe. No mala som na sebe len veľké tričko. Do tvare mi stúpla červeň. Schmatla som deku ktorá bola prehodená cez opierku a prikryla sa ňou. Hodila som na neho škaredý pohľad a on sa zasmial

-A teraz vážne

Vedela som že to nebol jediný dôvoď. Už som ho nejakú tu chvíľu poznala vždy sem prišiel aby ma zachránil alebo niečo povedal. Vyškerený úsmev nahradil vážny, zamračený a nebezpečný

-Vyhýbaj sa im. Sú nebezpečný. Drž si od nich odstup ako doteraz. Nedaj sa zlomiť. Budem dávať pozor aby sa ti nič nestalo ale nesťažuj mi to.....

Vážne sa mi zahľadel do očí. Čakala som kedy ešte niečo dodá

-Dobre. A ak hádam asi mi nepovieš kto to je

Už bez nadeje som sa oprela o opierku. Cynicky až ironicky sa zasmial

-Bingo!

-Vtipne veľmi

Ironicky som podotkla. S miernym úsmevom na mňa hľadel

-Čo je? 

-Je ti nepríjemné keď na teba hľadím?

-Trefa do čierneho

-Tak si zvykaj

-Chlap

Odfrkla som si sama pre seba. Ale ako inak on to s tým sluchom počul. Len sa usmial

-A ak dobre hádam ak sa ta budem chcieť opýtať na niečo osobne zobudím sa alebo budem padať správne?

-Múdre dievča

-Pripadám si ako decko

Teraz sa už smial na hlas. Bol to sýti chlapsky smiech ktorý mi spôsoboval zimomriavky a skrúcali žalúdok. Bolo to prijemne. Musela som sa pousmiať. S iskričkami v očiach na mňa hľadel a mne to vháňalo do tvare červeň. Zrazu sa postavil a priblížil sa ku mne. Vyvalene som naňho hľadela. Už sa neusmieval na tvári mal svoj klasicky úsmev. Priblížil sa ku mne a svojou studenou rukou mi prešiel po tvári

-Taká krehká a taká krásna

Zašepkal úplne potichu. Nevedela som ako mam reagovať. Ostala som ticho a nechávala aby ma do seba vťahoval

-Kto si?

Pousmial sa. Nebezpečne blízko sa priblížil k mojim perám. Nezavrela som oči stále sme na sebe hľadeli. Vydýchol mi rovno na pery. Striaslo mnou.

-Niekto...

A zrazu bol preč. Neostalo po ňom nič. Nič. Iba vôňa. Prehltla som. Zrazu ma začala pohlcovať temnota. Ako vždy.....................