Pohodlne som sedel na sedačke a sledoval plamene ako oblizujú polena ktoré tam boli nahádzané. Ach oheň. Večný zabijak nášho druhu. Áno oheň nás spali. Meyerová aspoň niečo trafila keď už nie tie trblietky. Musel som sa pousmiať nad svojou myšlienkou. Toľko výmyslov okolo upírov som už počul a čítal. A len par autorov sa trafilo do skutočnosti. Zavrtel som hlavou. V mysli mi prebehol obraz mojej rodiny. Počkať čo? Vzpriamil som sa a zmätene hľadel pred seba. Prečo? Po vyše 500 rokoch na nich opäť myslím? Prečo? Len som sa usadil. Aspoň som vedel čo sa s nimi stalo. Nie ako niektorí.... Zahnal som tieto myšlienky. Postavil som sa a podišiel k veľkému oknu ktoré do vnútra púšťalo svetlo. Oprel som sa o rám a hľadel ako sa svetlo preráža cez to množstvo oblakov a prináša do Londýna deň. Všetko zrazu ožilo. Počul som rôzne zvieraťa ako začali lov alebo ako sa prebúdzali. Počul som aj niektorých ľudí ktorí sa vracali domov alebo už od skorých hodín šli do prace aby uživili rodinu. Prvé paprsky sa dotkli môjho tela. Cítil som svetlo ako ma štekli na pokožke a dáva mi vedieť že som iný od nich. Odstúpil som a prešiel k stolu. Boli tam pohodené listy. Všetky obsahovali to iste. Správy o nich. Správy o úmrtiach. O čo im išlo? Dobre vedia že sa na nás zabudlo ale aj tak nás naháňajú ako divu zver. Zamračil som sa. Dlho proti nim bojujeme. Cele stáročia. Už by trebalo skončiť tuto bezcieľnu vojnu. Alebo uzavrieť prímerie. Čo prímerie? Odkiaľ sa to nabralo? Prečo rozmýšľam nad niečím takým vôbec? Náš ciel je pomstiť sa a nie nečinné sedieť. Vydýchol som a všetko schoval v pracovnom stole. Na dverách sa ozvalo ľahké zaklopanie. Nečakali na moje zvolenie. Zrazu sa sem natrepali všetci. Oprel som sa o stôl a s chladným pohľadom na nich pozrel a čakal.
-Keď ste sem už bez povolenia vstúpili čo chcete?
Vravel som to tvrdo a s trpkosťou v hlase. Nechcel som aby vedeli alebo čo i len niečo o Ely tušili. Aj keď...
-Chceme vedieť...
Začala El ale stíchla. Pozrela na Dan a chytila ju za ruku
-Čo cele dni robíš?
Dokončila za ňu a pozreli na mňa. Šokovane som zdvihol obočie a pobavene na nich hľadel. Akýsíka drzí
-Čo robíš?
Zopakoval som cynicky a čakal čo povedia ďalej
-Cele dni nie si doma. Prídeš až nad ranom. Chvíľu si doma a potom sa vrátiš s čudným pachom okolo teba ale...
Vravela Dan a pri tom na mňa hľadela. Prerušil som ju
-To čo robím nie je vaša vec. Nemusím sa vám spovedať o každom mojom kroku. Nezabúdajte pod koho domom bývate a u koho ste našli útočisko
Z vysoká som na nich pozrel. Povyšeneckosť a tvrdosť sa vznášali okolo mňa. Doprevadzali ma už veľmi dlhu dobu. Moju verní spoločnici.
-A k je to všetko nechajte ma a povedzte tym psom nech sa upokoja
Odvrkol som a otočil sa im chrbtom. Cítil som na sebe ich pohľady
-Nepočuli ste?
Môj zvýšený hlas a zlosť v ňom ich donútila vyjsť. Dvere treskli. Pousmial som sa. Zayn sa rozčúlil. Ako vždy. Zvesil som plecia a pozrel na hodiny aj keď som nemusel. Dobre som vedel koľko je hodín. 6:00. Bude ešte spať. Ale aj tak... Nie Niall! Nepôjdeš za ňou ako nejaký jej psík! Nebudeš s ňou cele dni tak sa spamätaj! Okríkol ma chladný hlas v hlave. Súhlasil som s nim ale niečo iné nie. Čo to mohlo byt?....
Ely:
Zobudila som sa na to ako môj žalúdok skrútilo. Ledva som sa vymotala s perín a už som objímala záchodovú misu. Nepríjemné kŕče ktoré som cítila v bruchu strieľali do celého môjho tela a ja som sa ledva hýbala. Vyprázdnila som cely môj žalúdok. Hlavu som vyčerpane zlozila na studené kachličky. Keď som ako tak načerpala silu prešuchtala som sa do postele. Bola mi neuveriteľná zima. Zakutrala som sa pod perinu a snažila sa prijať teplo. Schúlila som sa do klbka ale nič. Cele telo sa mi chvelo a mne bola čím ďalej tým väčšia zima. Aj keď mi horúci pot stekal po čele. Drkotala som zubami a pripadala si ako na Sibíri. Ďalší nepríjemný kŕč zasiahol moje telo. Slzy sa mi nahrnuli do oči. Tuhu som ich zavrela a snažila sa ich zahnať. Ale stále tam boli aj zima aj bolesť. Cítila som sa akoby ma prešiel párny valec. Myslela som že umieram. Úprimne hovadina ale v tej chvíli som tomu verila. Zrazu som pred sebou začula zamravčanie. Otvorila som zaslzene oči. Hruď sa mi prudko dvíhala a klesala. Hľadela som do oči môjho Klbka. Ľútostivo na mňa pozrela a pritúlila sa ku mne. Musím uznať že jej tiché pradenie ma trocha upokojilo ale prerušila to ďalšia bolesť a ďalšia vlna zimy.
Pomoc.
V mysli sa mi vynorilo toto slovo. Vedela som že ma nik nepočuje. Ale mala som chuť kričať a búchať okolo seba len aby mi niekto pomohol. Priala som si aby tu bola moja babka. Ta by už vedela čo a ako. Pravda napchávala by ma nejakými odvarmi a napájala nejakými bylinkami ale aspoň by bola tu. Ale prečo som cítila takú bolesť? Áno doplo mi že som chorá ale myslela som len že to bude nejaká ľahká chrípka ktorú vyležím a nie že tu budem umierať. Ešte dlho som prudko dýchala a prehýbala sa v kŕči než som od vyčerpania zaspala. Alebo odpadla. To už nezistím.....
Zobudil ma tichý hlas ktorý ma prebudil s bolestivého spánku
-Ely zobuď sa!
Hlas viac a viac naliehal. S mojou otupenou mysľou som ho nevedela rozoznať. Bolo mi horúco. Cítila som sa ako v jednom ohni. Potila som sa na celom tele.
-Je-je mi horúco
Zašepkala som nečujné. Zrazu ten niekto prestal a priložil ruku na tvar. Bola chladna ako sneh. Na chvíľu som vydýchla ale nie na dlho. Opäť ma zachvátila. Ešte viac som sa skrútila a želala si aby to všetko zmizlo.
-Pod..
Odokryl perinu a zdvihol ma do náruče. Bola chladna. Akoby som bola v obklade ale ten oheň nechcel isť preč. Dotieravo sa stiahol a keď som si myslela že prestal opäť sa objavil. Zrazu ma na niečo polozil
-Nezľakni sa.
Zašepkal. Zrazu som na svojom tele zacítila chlad. Trhlo mnou keď prvé kvapôčky dopadli na moju rozhorčenú pokožku a napíjala moje šaty. Moje telo zmeravelo od šoku ale potom to už bolo lepšie. Horúčava ustupovala. A ja som sa konečne uvoľnila. Otvorila som svoje tuho zavreté oči. Oslepilo ma svetlo ktoré sa odrážalo od kachličiek. A moje zorne pole zaplnili chladne modré oči ktoré ma pozorne sledovali. Niall. Neviem ani odkiaľ sa tu vzal ale bol tu a pomohol mi.
-Ďakujem
Zašepkala som a nohy si k sebe pritiahla ešte viac
-To je v poriadku
S ľahkým úsmevom mi povedal a ďalej ma sledoval.
-Donesiem ti nejaké veci
Zrazu sa zdvihol a odišiel do mojej izby. Ani nie o minutú sa vrátil a na umývadlo polozil veci
-Nechám ta
A opäť som tu bola sama. Z pier mi vyšiel vzdych. Opatrne som sa postavila pridržiavajúc sa steny. Vypla som vodu a pomaly roztrasenými nohami som vyšla von. Opatrne som so seba zhodila veci a utrela sa. Niall mi doniesol moje veľké tričko na spanie a ešte vyhrabal aj pyžamové nohavice. Pousmiala som sa a navliekla sa do nich. Opláchla som si tvar a vlasy stiahla do drdolu. Prehltla som horkosť v ústach a umyla si zuby aby som sa zbavila nepríjemnej pachuti. Už som pomaly šla von keď ma zasiahla nepríjemná bolesť. Prehlo ma v pase a ja som si musela kľaknúť. Nepríjemné kŕče ma týrali vo svojom vnútri. Mojim telom prebehol chlad. Ťažko som zalapala po dychu a zvalila sa na zem. Schúlila som sa do klbka a triasla sa na zemi
-Ely si v poriadku Ely!
Ozvalo sa naliehavé klopanie spoza dverí ale ja som nedokázala odpovedať. Len ďalej sa chúliť a triasť na zemi. Tuho som zavrela oči a prosila niekoho nech to všetko zaženie preč.
-Idem dnu
Dvere zavŕzgali. Keďže som pred nimi ležala musel ma spolu s nimi posunúť. Hýbal mnou a mňa to ešte viac bolelo.
-Ely...O môj bože. Ely si v poriadku Ely!
Kľakol si ku mne a naliehavo sa ku mne prihováral. Ja som mu nedokázala odpovedať. Len som sa ďalej triasla
-Toto je zle!
Zašepkal si pre seba. Zdvihol ma ako pierko a polozil na posteľ. Poriadne ma pozakrýval. Bezmocne som naňho hľadela. Nahol sa ku mne tak že som videla len a len jeho oči
-Idem po pomoc. Za chvíľu som späť výdrž to
Zašepkal. Už sa chcel odtiahnuť ale zaváhal. Zrazu sa ku mne naklonil a na čelo mi vtisol bozk
-Za chvíľu som späť
A už ho nebolo. Len som zavrela oči.....
Niall:
Toto je zle. Mal som o ňu strach. Bal som sa a veľmi ako nikdy v živote. Bal som sa že o ňu prídem a tým prídem aj o kúsok seba. Nevedel som čo mam robiť. Vedel som o jednej osobe ale bolo to moc riskantne ale nemohol som ju tu len tak nechať. Uložil som ju a bežal z vetrom o preteky a s osudom. Prekročil som bránu a prah nášho domu. Zastal som v obývačke. Upieralo sa na mňa veľa pohľadov. Nečakali ma. A už vôbec nie od dverí keď som mal byt v pracovni. Prebehol som pohľadom po všetkých v miestnosti až som sa zastal v jej hnedých orieškových očiach. Ráznym krokom som podišiel k nej a zohol sa k jej uchu
-Potrebujem tvoju pomoc
Povedal som to tak aby to počula len ona. Odtiahol som sa a nechal ju nazrieť do mojich strápených očí ktoré sa na chvíľu roztopili. Keď prikývla opäť som nasadil tvrdú masku. Pomohol som jej na nohy a mierili sme k dverám. Nik sa nepýtal čo a ako. El len zakričala že musíme niečo vybaviť. Vysadla mi na chrbát a ja som s ňou utekal k Ely. Nič sa ma nepýtala. Na otázky bude ešte čas. Vstúpil som tak ako som vyšiel. Oknom. Zlozil som ju. Zmätene prebehla po izbe. Pohľadom zavadila o Ely
-Pomôž jej ja neviem ako
Zase som zašepkal. Otočila ku mne pohľad. Len prikývla. Usadil som sa na stoličku a sledoval ako jej El pomáha. Jemne ju zobudila. Pýtala sa jej čo ju boli a od kedy. Šeptom jej odpovedala. Prikývla a začala. Začala s tým čo vie najlepšie. Odišla do kuchyne a nechala nás tam. Sadol som si na posteľ a počúval jej nepravidelný dych a rýchli tlkot srdca. Chytil som ju za ruku a dal jej tým najavo že som tu s ňou. Jemne ju stisla. El sa vrátila aj s niečím na pitie. Len na mňa pozrela a vrátila sa k Ely.
-Zdvihni jej hlavu musí to vypiť
Opatrne som jej ju zdvihol. K jej perám priložila pohár a kázala jej piť. Poslúchla. Pohár odtiahla až keď dno bolo prázdne. Polozil som ju. El ju pozakrývala.
-Už bude len spať. Bylinky za chvíľu zaberú
-Ďakujem
Jemne som sklonil hlavu
-To je v poriadku ale teraz sa chcem porozprávať. A nezačínaj s tým že sa mi nebudeš spovedať jasne?
Prikývol som a viedol ju do obývačky sadli sme si oproti sebe. Strhane a opatrne som na ňu pozrel. Jej oči zasvietili a zahľadela sa na mňa. Rýchlo zažmurkala a šokované na mňa pozrela
-Ten človek..To dievča..Ona je tvoja La tua cantante (speváčka)
prekvapene na mňa pozrela a zdvihla obočie. Vzdychol som a oprel sa o operadlo. Zavrel som oči. Musel som uvoľniť svaly
-Áno
Odpovedal som trhane
-Ale veď to je úžasné!
Zatlieskala a jej zvonivý smiech sa rozlial po celej miestnosti. Prekvapene som otvoril oči a pozrel na ňu
-No čo je nepozeraj tak na mňa. Konečne mi to všetko dáva zmysel. Konečne si našiel niekoho konečne! Už som sa o teba začala báť. Neber si to zle ale..to je úžasné....
Ja som to nevydržal. Prišlo mi to komické a tak som sa musel zasmiať.
-El spomaľ
Vrhol som na ňu úsmev a ona mi ho prekvapene opätovala. Zrazu sa ale niečo stalo a ona zvážnela
-Vieš že to budeš musieť povedať aj ostatným
Vrhla na mňa pohľad
-Možno ale nie hneď. Hlavne im to nevrav ani Louisovi a ani Dan. Toto ostane medzi nami
Nahla sa ku mne a prikryla moju dlaň
-Neboj sa nech sa stane čo sa stane budem na tvojej strane. Poskytol si nám útočisko. Neobrátim sa
Pousmial som sa. O chvíľu som ju už vyprevádzal preč.
-Ešte raz ďakujem
-Ale nechaj tak
Mávla rukou a zmizla. Poriadne som zavrel dvere a vošiel do jej izby. Jej dych už bol normálny a srdce už tak veľmi nebilo. Podišiel som k posteli a sadol na ňu. Nakoniec som si ľahol vedľa nej a pritúlil si ju k sebe. Potreboval som ju cítiť a uistiť sa že je tu a nič jej nie je.
-A netušíš ako si ma vystrašila. Toto už nerob
Zašepkal som do ticha. Vtedy som si uvedomil ako veľmi mi na nej záleží. Mohol som o ňu prísť. Ani nie bola to len choroba. Choroba ktorá ma vystrašila na smrť. A to som ja sama smrť. Už nikdy......
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára