Ocitla som sa na bale. Na takom klasickom. Takom popoluškovskom z 18. storočí. Všetky dámy mali krásne nadýchané šaty. Vlasy zapletane do zložitých uzlov, obvešané rôznymi drahými kameňmi. Počula som ich ťažké dýchanie. Prečo dýchali ťažko? Pretože hrudník im zvieral nepríjemný korzet. Musela som sa uškrnúť. Oproti nim som bola naň zvyknutá. Stala som pri výklenku ktorý viedol na balkón, terasu. Svojej gardedáme som sa vyhovorila, že ma boli hlava. Pravda bola taká že ma to nebavilo. Radšej by som bola doma na vidieku a venovala sa knihám, koňom a maľbe. Avšak nemohli sme odmietnuť. Predsa len ples vojvodu z Richmmondu sme museli navštíviť. Bola to pocta. Zahľadela som sa na odraz n jednom okne. Bola som to ja. Mala som na sebe šaty z jemného hodvábu zelenej farby. Podčiarkovali a zvýrazňovali moje oči. Boli jednoduché ale aj tak krásne. Svietili tu oproti tým prečačkaným róbam. Na pase bola naskladaná a na boku akoby zopnutá zeleným kvetom. V strede mal malý zelený smaragd. Pod tou vrstvou bola jemná sieťovina a pod ňou vrstva ďalšieho hodvábu. Na konci boli zdobene jemnou francúzskou čipkou. Takou jemnou ako pavučinka. Mali srdcový výstrih. Takže nemali žiadne rukávy. Odhaľovali moje úzke, bledé plecia. Bolo to dosť výstredné na dnešnú dobu. Niektoré dámy na mňa hádzali pohoršené pohľady ale mlčali. Vzadu na chrbte bol hlboký výstrih až do pol chrbta. Ale nemala som ho odhalený. Bol zákryty tou istou jemnou cipkou. Krásne ma chladila na rozpálenej pokožke. Na krku mi visel smaragdový náhrdelník. Dostala som ho od starej mamy. Povedala že sa mi hodí k očiam. Tak isto k nemu patrili jednoduché náušnice a aj náramok. Sledovala som líniu svojho krku až som došla k svojej tvári. Zdobil ju ironicky úsmev ktorý vytváral v jednom kútiku jamku. Zahľadela som sa do svojich oči. Nikdy nevedeli klamať. Bolo na nich vidieť nudu, ospalosť. Ale stále mali ten istý jas ako vždy. Vlasy ktoré mi v jemných vlnách padali na ramena boli prepletene stuhami alebo malinkými drahými kameňmi. Prehrabla som si ich rukou. Na oči som si nasadila škrabošku.
Asi som zabudla spomenúť že to bolo niečo ako maškarný, Nemali sme poznať nikoho. Aj keď sa predstavili samy. Niekedy som si priala byt obyčajným dievčaťom. Behať po lúkach a nestarať sa o etiketu. Ale to v mojom svete nebolo možné. Dcéra vojvodu zo St. Ivensu. Ticho som si odfrkla. Môj pohľad zrazu zatienil nejaký človek. Zdvihla som k nemu pohľad. Moje vnútro akoby niečo očakávalo. Čo je to za pocit? Pozrela som na neznámeho a čakala. Nevidela som mu do tvare aj pre čiernu škrabošku ale aj kvôli tomu že odzadu ho osvetľovalo svetlo zo sviečok
-Smiem prosiť slečnu o tanec? Mam pocit že patri mne
Jeho hlas sa mi zarezával pod kozu. Na tele mi nabehli zimomriavky. Prebehla mnou ľahká triaška. Stisla som pery. Pozorne som si ho obzrela. Jelenicové nohavice čiernej farby obopínali svaly na stehnách, jazdecké čižmy z kvalitnej koze boli vyleštené až sa jagali. Než som stihla niečo povedať už sme stali na parkete. Zvieral ma vo svojom objatí. Moju pravú ruku pevne držal. Asi sa bal že by som ušla. Bola chladna ako lad a plna sily. Druhu ruku mi polozil na pas. Jeho ruka sa dotkla pokožky ktorá bola zahalená len jemnou čipkou. Nepatrne mnou zatriaslo. Neviem ako ale moja druha ruka sa ocitla na jeho ramene. Držal ma pri sebe veľmi blízko. Ale nie až tak aby to bolo proti etike. Cítila som s neho silu a mužnosť. Išlo s neho niečo tajomne. Niečo čo som nevedela pomenovať. Chcela som k nemu zdvihnúť hlavu ale svojou silou mi to nedovolil. Prečo? Tak som bola teda nútená hľadieť do jeho hrude. Začula som prvé tonu walsu. Bol to tanec milencov. Moja garde ma zabije. Znamenalo to verejný prejav náklonnosti. Pomaly sme začali tancovať. Nie, my sme sa vznášali na parkete s takou ľahkosťou akoby sme mali krídla. Musela som sa usmiať. Bolo to niečo neuveriteľné. Po skončení sa mi podľa predpisov uklonil. Chytil moju ruku a na vnútro zápästia mi vtisol bozk. Prebehlo mnou vzrušenie ktoré sa usadilo v pod brušku. Prvý krát ku mne zdvihol pohľad. Pozorne som sa mu zahľadela do tvare. Vtedy ma ohromilo zistenie, že je to on! Zas tie oči! Čo tu robí? Čo tu chce? Čo ma v pláne? Venoval mi ďalší s jeho cynických úsmevom. Než som sa ho stihla opýtať kto to je už som bola v náručí niekoho iného. Snažil sa so mnou rozprávať, zaujať moju pozornosti ale ja som bola myšlienkami niekde mimo. Bola som pri tom tajomnom a jeho očiach. Kto to je? Zacítila som pohľad na svojom chrbte. Pri otočke som si všimla ako ma prepaľuje tými ocami. Zrazu odkráčal k terase. Ešte predtým aji zmizol hodil na mňa pohľad. Svojmu tanečníkovi som sa vyhovorila na bolesť hlavy . Rýchlo som prebehla k terase. Zbehla som dole a rozhliadla sa dookola. Nikoho nikde. Ani živej duše. Na prázdno som prehltla. Začala som sa prechádzať po záhrade. Blížila som sa k bludisku. Keď som započula ako sa odtiaľ ozývajú hlasy. Neviem ako som to spravila ale ocitla som sa dnu. Nasledovala som hlasy. Blúdila som. Proste som sa stratila. Oprela som sa o stenu a zošuchla sa na zem. Hlavu som sklonila medzi kolena a zhlboka dýchala. Cítila som sa stiesnene. Mala som strach z uzavretých priestorov. Klaustrofóbiu. Mohla som tam sedieť veľmi dlho. Stratila som pojem o čase. Pokiaľ ma nevyrušilo puknutie halúzky......
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára