Spolu sme dorazili do domu. Ja nervózna, zahanbená ale hlavne šťastná. A Niall ako vždy záhadný a tajomný. V duchu som prevrátila očami. Veď čo som mala očakávať? Vyzula som si čižmy a kabát zavesila. Niall už bol v obývačke. Sedel na gauči a pozeral von oknom. Ja som si šla spraviť aspoň čaj. Popritom som si pohmkávala pesničku od Bruna Marsa-Grenade. Voda zovrela a ja som si zaliala ovocný čaj. Aj s mojim veľkým hrnčekom som prišla do obývačka a naskytol sa mi zvláštny pohľad. Klbko ležalo Niallovi na kolenách a on ju škrabkal a usmieval sa. Úprimné.
-Nevedela som že más rad mačky
Podotkla som len tak pomimo. Hodil na mňa rýchli pohľad.
-Ani nie ale ako som sa stal upírom niečo ma k nim začalo ťahať.
Mykol ramenami a ďalej sa s ňou maznal. Normálne som žiarlila. Ale nie. Usadila som sa do kresla oproti a sledovala ich a jemne sa usmievala. Bol to rozkošný pohľad. Nohy som si skrčila pod seba a zamýšľala sa nad všetkým
-Inak Ely nemala by si premávať po dome nahá. Aj keď máš skvelú postavu
Povedal to akoby podotkol nejakú správu o počasí. Zamrzla som. Prekvapene som naňho vyvalila oči. Pane bože. Cítila som ako mi horia uši. A ako sa červeň presúva do mojej tvare. Čaj som musela položiť. Sklonila som sa a hlavu vložila do dlani
-To nie....
Sepkala som a cítila sa tak trápne ako nikdy. Mala som chuť sa prepadnú pod zem.
-Ale no...
Ozval sa hlas moc blízko mojej hlavy. Zdvihla som hlavu a stretla sa s Niallovim veselým úsmevom. Aj keď jeho oči boli stále chladne ako kus ladu. Nikdy som ich nevidela smiať sa. Iba jeho pery.
-To je tak trápne...
Zamrmlala som. S jeho pier usmial slabší smiech. Zdvihol svoje ruky a položil mi ich na líca. Boli také chladne nahrádzali studený obklad. Cítila som ako moje teplo prechádza do jeho rúk. Prijemne to chladilo až som mala pocit že sa už nečervenám. Kútik úst mal jemne zdvihnutý do toho svojho typického úsmevu
-Lepšie?
Len som prikývla. Postavil sa a mňa chytil za ruky. Trhol mnou a ja som stala na nohách. Strhol ma k sebe a my sme sedeli na gauči. Ja v jeho lone. Červeň opäť začala stúpať hore. Sklonila som hlavu. Objal ma okolo pasu a pritlačil si ma k sebe viac. Svojou bradou sa oprel o moju hlavu. Sedeli sme len tak. Bez pohybu. Vychutnávajúc si prítomnosť toho druhého a tešiac sa s toho pokoja ktorý panoval. Odvážila som sa oprieť celou váhou o Niallovu hruď. Pri ňom som sa cítila ako školáčka. Neskúsená a nesmela. Bolo to také iné ako pri iných. Zrazu sa do mojej mysle votrela myšlienka na Andyho. Zamračila som sa na stenu pred sebou
-Čo sa mračíš?
Zašepkal tak nečakane že mnou myklo
-Ale nič...
Zamrmlala som. Počula som jeho vzdych
-Neklam mi. Nezabúdaj ze trocha cítim čo cítiš aj ty. Teraz si rozrušená lebo si si na niečo spomenula. A keď zaklameš v tvojej mysli sa ozve výčitka
Zašla som nad nim. Nad tým ako veľmi ma vnímal. Naháňalo mi to strach ale zároveň ma to aj upokojovalo
-Ide o Andyho. Dnes...no dá sa povedať že sa ma pokúsil pobozkať. Ale odtiahla som sa a strelila mu facku. Mam s neho strach a neviem čo spraví na budúce ale dúfam že sa poučil
Sepkala som proti svojej vôli .Cítila som ako Niall stuhol. Preľaknuto som pozrela hore a videla ako tuho zviera sánku. Jeho oči začali tmavnúť. Na rukách sa chvel a ja som dostala strach. Moja ruka vyletela k jeho lícu. Donútila som aby sa na mňa pozrel. Mal zahmlený pohľad plný hnevu a chuti po.....
-Niall to je v poriadku. Nič mi nie je
-Nik nebude siahať na niečo čo je moje
Zavrčal takým hrôzostrašným hlasom že mnou myklo
-Prosím prestaň
Zašepkala som a hlavu si oprela o jeho hruď. Tuho som zavrela oči a prosila ho v duchu aby prestal. Jeho svaly sa uvoľnili a jeho silne paže ma objali
-Prepáč nechcel som ta vystrašiť
Sepkal svojim hlasom ktorý sa obtieral o moje ucho. Len som pokrútila hlavou že to je v poriadku.
Vzdychol si. Oprel sa o sedačku a ja som na ňom napoly ležala. Hlavu som dala bokom a nohy si vyložila na operadlo. Privrela som oči a nasávala jeho omamnú vôňu
-Ely? Môžem sa ta opýtať na tvojich rodičov?
Začal opatrne. Spozornela som.
-A čo chceš vedieť?
-Prečo si od nich odišla?
Vzdychla som si a privrela oči.
-Nechcela som isť študovať čo oni chceli. Odišla som sama. Lebo teoreticky ma oni vyhodili z domu
-Ako si sa cítila?
Jeho otázka ma zarazila. Nik sa ma nikdy nepýtal na toto. Vždy sa stiahli.
-Ako? Ani neviem. Dotknuto, smutne, odvrhnuto ako bez rodičov. Myslela som že vždy budú stať pri mne a podporovať ma. Lenže oni chceli mat so mňa svoju babku a neuvedomovali si moje pocity. Nevydržala by som to tam. Zbláznila by som sa
-A tvoj brat?
-Môj braško? To bolo moje zlatíčko. Hneď ako ho mama doniesla domov milovala som ho. Bol dokonalý a rozkošný. Nikdy by som ho nevymenila. Pravé on bol ten ktorý ma prinútil isť si za svojim snom
-A vieš o ňom niečo?
Smutne som sa usmiala
-Áno. Voláme si ako sa len dá. Stretávame sa u babky. Veľmi mi chyba....
-A babka?
-Ona? To je jedna energetická starenka ktorá ma úsmev na tvary. Pravé ona ma k sebe zobrala kým som si všetko vybavila ohľadom internátu. Ona ma podporovala a starala sa o mňa. Bola som viac jej dieťa
-A tvoji rodičia vždy boli taký?
-Práveže nie. Vychovali ma tak aby som si šla za svojimi snami. Plne ma podporovali vo všetkom čo som kedy robila. Milovala som ich za to. Všetci mi ich mohli závidieť. Lenže karta sa otočila....
-Ako to myslíš?
Vzdychla som si a bolestne zavrela oči
-Mysleli si že keď mi nechajú voľnosť a budú ma podporovať budem mat potrebu sa im odvďačiť. A keď som im oznámila že ma vzali sem tak na mňa nakričali že nie. Bolelo ma to. Ale nakoniec som sa vzchopila a vzoprela sa im. Odišla som aj s kuframi k babke a odvtedy som o nich nepočula iba čo mi vravel Teddy. Inak nič. Oni sa nezaujímajú o mňa a ja o nich. Všetko čo som dokázalo bolo bez ich pomoci. Veď načo by im bola dcéra ktorá neposlúcha a nie je podľa ich predstav? Sklamala som ich.....
Bolestne som zašepkala a prvá slza si našla cestu von. Rýchlo som ju zotrela. Niall ostal ticho. Vyhovovalo mi to. Aspoň nekládol Bibe otázky. Nechal mi priestor nech sa upokojím.
-Nie nesklamala si ich. Oni skôr prehliadli to čo mali doma. Neboj. Oni sa určíte raz spamätajú a zistia o akú skvelú dcéru prišli.
Zašepkal. Boli to obyčajné slova ale vedeli tak zdvihnúť náladu.
-Neviem či úžasnú...
Zamrmlala som. Jeho stisk zosilnel
-Chceš mi odporovať?
Hravo zavrčal a ja som sa uškrnula
-O to by som si nikdy nedovolila
-Veď zato!
Cítila som jeho úsmev.
-A s Teddym si v kontakte?
-Samozrejme! Je to môj mladší braček a jeho veľká sestra ho musí ochraňovať a radiť ohľadom dievčat! Stretávame sa u babky keď tam ide a ja som tam tiež.
Usmiala som sa pri predstave môjho pubertálneho brata ktorý ma teraz 13 a naňho letia baby ako včely na med.
-Jaj tak. Môže byt rad že ma takú sestru
-Nemá na vyber
Otvorila som oči a so šibalskou iskrou hľadela do Niallovich krásnych očí
-Cez sviatky budeš?....
-U babky. Každé Vianoce som tam. A aj novy rok. Inak by som bola doma len s Klbkom
Zaškerila som sa
-A keď ti poviem že s tebou chcem byt na novy rok?
Prekvapene som naňho pozrela a nakoniec vyprskla smiechom
-Dobrý vtip
Utrela som si slzy. Ale keď som zbadala Niallovu väznú tvar smiech ma prešiel
-Myslíš to vážne?
Zašepkala som prestrašene.
-Smrteľne...
Brala som všetko pre a proti. Chcela som byt s nim to je pravda ale babka.... Vzdychla som si
-Dobre teda
Zašepkala som a on si ma k sebe pritiahol. Objímal ma akoby ma nechcel pustiť a mne to vôbec neprekážalo. V takejto polohe som na ňom aj zaspala.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára