-Tak teda....
Začala som jej pomaly vravieť čo sa všetko stalo. Verila som jej. Vedela som že jej môžem povedať všetko a ona ma nevysmeje. Verila mi. Povedala som jej aj o tom ako ma napadol v tej temnej uličke, ako som zúrila keď som zistila že som stratila svoje portfólio, ako prestal chodiť do mojich snov, ako sa zjavil len tak a vrátil mi ho, ako som vybuchla a hodila doňho najbližšiu vec, naše spoločné večery, jeho príbeh, príbehy jeho klanu, proste všetko......Skončila som to posledným dnom čo sme boli spolu. Medzi mnou a babkou nastalo hrobové ticho. Hľadela som na ňu a skusovala si peru. Ruky sa mi klepali a ja som cítila môj zovretý žalúdok. Babka si vydýchla a s ľahkým úsmevom sa na mňa pozrela
-Verím ti srdiečko. Neboj sa.
Natiahla sa a svojou zvráskavenou rukou prikryla tu moju ktorá sa triasla. Jej teplý dotyk plný nehy ma upokojil.
-Prečo?...
Znela moja jednoduchá otázka. Babka si vzdychla a oprela sa o operadlo. Zavrela oči a keď ich otvorila boli plne väznosti a spomienok.
-V nasej rodine traduje jedna tradícia. Začala sa asi od 13 storočia. Kedy jedna žena menom Maria stretla jednu starenu v lese. Liečiteľku. Bylinkárku. Vrav tomu ako chceš ale s bylinkami dokázala hotové čary. Jej zmesi dokázali človeku pomôcť alebo ho zničiť. A dokázala rozoznávať magické bytosti. Keď ta žena vedela že jej čas sa blíži Máriu zobrala do svojej opatera a začala ju zaúčať. Bola šikovná, obratná a naučila sa všetko čo jej ta starenka ukázala. Na smrteľnej posteli jej zanechala všetko. Svoju malú chatrčku a ľudí ktorý ju využívali. A tak sa to začalo. Máriu neskôr zviedol jeden pocestní a narodilo sa jej dievčatko. Dievčatko bolo bystré a šikovne. Zaučila ju do ich remesla a tak to pokračovalo cele stáročia. Ale neobjavovali sa len ľudia. Objavovali sa aj upili. A vtedy získala veľa kontaktov z podsvetia. boli to aj iné bytosti ktoré sú mne neznáme. Nakoniec došlo aj na mňa. Moja mama ma tomu priučila. Iba základy ale ja som našla knihu a naučila sa všetko. Keď som to čítala zistila som že je nebezpečné pokračovať v tomto pretože magické bytosti stále žijú. A preto som to nenaučila tvoju matku. Preto o tom netuší. Až teraz ty. Dievčatko. Neboj sa. Ak je taký ako vravíš neublíži ti. A aj keby bude mat čo dočinenia so mnou. Možno som obyčajná starena ale som z rodu Mongomeriovcov.
Vyhlásila hrdo a ja som ostala prekvapene na ňu hľadieť. Pozrela na mňa už so svojim nežným pohľadom. Natiahla ku mne ruku a prešla mi po líci. Ja som sa jej hodila do náruče a nechala sa ňou kolísať
-To vážne babi? Teraz môžem prehlásiť že mam tu najcoolovejšiu babču pod slnkom.
Odtiahla som sa od nej a usmiala sa na ňu. Ta mi úsmev opätovala.
-A o tom si niekedy pochybovala
-Nikdy!
Rozosmiala som sa a nechala sa rozmaznávať babkynimi koláčmi.
-Babi?
-Áno srdiečko?
-Cez Vianoce...
-Samozrejme že tu budeš. Kde inde by si bola? V tom malom byte? Ani náhodou. Aj s klbkom pekne prídete sem
-Ľúbim ťa
-Aj ja teba srdiečko.
-A ešte
-Áno?
-Niall sa ma opýtal že či by som s nim nestrávila novy rok. Nebude ti to vadiť?
-Ani v najmenšom. Tak či tam mi Dorothy navrhla aby som ho strávila s ňou a ešte s nejakými kamarátkami.
-Babka ty si najlepšia!
Vypiskla som a hodila sa jej okolo krku. Trocha ju odhodilo ale zasmiala sa.
-Už nie som taká mlada a ty taká mala aby si sa mi hádzala okolo krku
Napomenula ma so smiechom a ja som sa od nej odtiahla a zaškerila sa. Prevrátila očami a postrapatila mi vlasy. Sadla som si opäť za stôl a vypytovala som sa jej ako sa mala ona a čo robila. Okrem vypekania, upratovania, klebetenia a nudenie veľa veci nie.
-Som dome!
Skríkol chlapčenský hlas môjho brata. Hneď nato sa vrútil do kuchyne cely natešený
-No čo ako si dopadol Romeo?
Podpichla som ho ale on si to nevšímal
-Chodíme spolu!
Vyskočila asi meter dvadsať a začal tancovať. S babkou sme sa na seba pozreli a vyprskli do smiechu
-No nemáš zač aj nabudúce
-Si ta najlepšia sestra!
Hodil sa mi okolo krku. Lenže sme to neodhadli lebo sme sa prevrátili aj so stoličkou a skončili na zemi. To sme sa na seba pozreli a po menšom šoku sa začali smiať ako blázni.
-Dobre upokojte sa ideme večerať!
Zvolala so smiechom babka a pohrozila nám varechou. Teddy mi pomohol zdvihnúť sa a spoločné sme si sadli k chutnej večery. A potom sme si sadli k do obývačky a s bratom si pustili nejaký film. Jeho babka vyhnala o desiatej spať a my dve sme ostali sedieť dole. Vypla som televízor. Babka si sadla vedľa mňa a ja som hlavu vložila do jej lona. Svojimi jemnými rukami ma začala hladiť po tvary. Privrela som oči a vychutnávala si ten dotyk. Bola mi viac matkou ako moja vlastná.
-Ako sa ma mama s otcom?
Opýtala som sa jej po chvíľke ticha. Na chvíľu prestala ale potom pokračovala
-Majú sa dobre. V práci sa im darí. Teddymu sa moc nevenujú len niekedy. Nevyzerajú žeby ho chceli donútiť do niečoho ako aj teba....
-A spomínali ma?
-Vôbec. Si pre nich ako mŕtva. Minule som sa ich opýtala že či o tebe vedia aspoň niečo. A viem teraz to bude bolieť ale tvoja mama povedala "to je kto?". Je mi to tak ľúto. Nevychovala som ju tak aby sa správala ako krkavčia matka. Hanbím sa aj za ňu. Za to čo ti spravili. Tvoj otec ešte vyzeral žeby sa zaujímal ale tvoja matka ma naňho veľký vplyv. Veď neraz sme sa kvôli tomu pohádali. Dokonca aj Teddy. Možno preto naňho tak netlačia. Neviem....
Jej slova boleli. Akoby mi niekto dýku stále pichal do srdca. Cez zavreté oči ušli prvé slzy a dopadali na babkine kolena.
-Neplač srdiečko...
Zašepkala jemným hláskom. Prvý vzlyk si našiel cestu von. Posadila som sa a nechala sa nech ma objíme.
-Babi ďakujem že si. Neviem čoby som bez teba robila. Si moje všetko...
Vravela som pomedzi vzlyky.
-To je v poriadku srdiečko. Aj ja ta ľúbim. Ty si také moje slniečko čo mi hreje srdiečko
-Ďakujem...
Zavrela som oči a nechala sa ňou čičíkať.
-Už by si mala isť spať
Len som prikývla. Babka mi dala bozk na celo a ja som sa vyšuchtala do mojej starej izby. Zhodila som zo seba veci a zo skrine vytiahla pyžamo. Natriasla som si periny a vhupla do nich. Zavrela som oči a nechala sa unášať spomienkami. Či už veselými alebo smutnými......
Niall:
Už je noc. Povedal som si sám pre seba. V izbe som na seba hodil čisté veci a cez ruky si prehodil koženú bundu. Rukou som si prešiel cez vlasy a do vačku vložil mobil a nejaké peniaze. Zbehol som dole po schodoch. Ostatný tu už neboli. Znechutene som si odfrkol a už uháňal ulicami večerného Londýna. Zastal som až na parapete pred jej bytom. Vhupol som dnu. Ticho. Zmätene som sa rozhliadol okolo seba. Nikto tu nebol. Všade bola tma. Zľakol som sa. Nie počkať. Zavrel som oči a sústredil sa. Nik iný okrem nej tu nebol. Prešiel som cely byt. Už som začal strácať nervy. Vyšiel som na chodbu a zaklopal na dvere oproti. Otvorila mi nejaká stará dáma
-Prepáčte že vyrušujem ale hľadám Ely. A doma nie je. Neviete náhodou kde je?
Okúzľujúco som sa na ňu usmial a zapojil trocha sily
-Dnes tu bola a dala mi kľúče od bytu. Asi šla pozrieť svoju starú mamu.
-Ďakujem.
Otočil som sa na päte a zmizol. Ostal som stáť pred dverami. Čo teraz? Potrebujem ju vidieť! Cítiť pri sebe! Potrebujem ju! Je to akoby ste alkoholikovi odopreli alkohol. Je drogu. Postupne sa ho začne zmocňovať šialenstvo. A teraz je to tak aj u mňa....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára