Kráčala som v dave ľudí. S masou ktorá sa ponáhľala stále niekam. Buď do prace, domov alebo preč z mesta. Obzerala som sa dookola a so záujmom pozerala na ľudí ktorý kráčali buď vedľa mňa alebo predo mnou. Vždy ma fascinoval pohľad na nich. Každý jeden s nás bol niečím jedinečný. Čí už duševne alebo povrchovo. Niekto môže mať dobre srdce a niekto zas peknú tvar. Rada som pozorovala hlavne vyzorovu stránku. Všímala som si že najlepšie kamarátky bývali vždy rozdielne. Jedna bola vždy to tintítko a druha bola plnia. Ale vždy sa dopĺňali. Pekných chalanoch. Buď s krásnymi očami alebo peknou krivkou pier. Na každom bolo vždy niečo jedinečné. Pozrela som pred seba. Predo mnou kráčala dievčatko v krásnych belasých šatôčkach. Vlasy farby pšenice jej padali v krásnych kučerách na ramena. Pousmiala som sa. Chcela som ako tento anjelik vyzerá v tvári. Ale ona...ona...Nemala tvar! Zamrzla som na mieste a začala si obzerať každého ktorý okolo mňa prešiel. Či to bola žena alebo muž. Či bol vysoký alebo malý. Chudý alebo pribratý ani jeden nemal tvar. Nemal oči, ústa, nos...Nič! Po tele sa mi začal šíriť strach. Studený a nepríjemný pocit sa mi rozlieval po celom tele až po štipku kosti. Spodná pera sa mi roztriasla a na tele naskočili zimomriavky. Moje ruky vystrelili k tvári. Oči, ústa, nos...Mala som. Moja tvar nezmizla. Ale prečo ju mam len ja? Prečo nie ostatný? Čo sa to tu deje? Čo to ma znamenať? Moje nohy sa rozlepili od zeme. Začala som bežať cez ten dav. Chcela som odtiaľ zmiznúť. Narážala som do ľudí a sácala ich. Nezaujímalo ma to. Chcela som len odtiaľ zmiznúť. Mala som pocit akoby ma chceli pohltiť. Zničiť a urobiť jednu so seba. Jednu nemu babku. To som nemohla dopustiť. To všetko mi naháňalo strach. Taký strach že mi otupoval všetky pocity a aj myšlienky. Lietali len okolo jednej veci. Nechajte ma! Kričalo moje vnútro. Bežala som ešte viacej. Vletela som na prázdny prechod prechodcov. Myslela som že to prebehnem ale niekto alebo skôr niečo, nejaká neviditeľná bariéra ma zadržala na mieste. Všetko okolo mňa spomalilo svoje tempo. Ozvalo sa trúbenie aut. Veľmi pomaly som otočila hlavu doľava. Videla som dve svetla, ktoré sa na mňa rútili. Tuho som zavrela oči. Pripravovala som sa na silný naraz ktorý by ma zlomil a na mieste zabil. Ale on neprišiel. Prišlo len silne trhnutie a silný naraz do niečoho ako kameň. Silne trhnutie a už som necítila zem pod nohami. Šokovane som otvorila oči. Bola som pritlačená na nejakú vypracovanú a silnú hruď. Bola ako žula. Kráčala som mnou niekde preč. Niesol ma smerom k parku. Stále ma zvieral v náručí akoby sa chcel uistiť že som cela a nič sa mi už nestane. Opatrne ma polozil na moje roztrasene nohy a otočil sa mi chrbtom. Bol mi povedomý ako vždy.
-Prečo ta vždy musím zachraňovať?
Opýtal sa ma tichým ale zlovestným hlasom. Naskakovali mi z neho zimomriavky a do tela mi prúdil elektricky výboj. Nazbierala som odvahu a konečne sa ho opýtala otázku ktorá ma prenasleduje
-Kto si?
Tichý hlások sa vydral cez moje roztrasene pery. Bola som si istá že ma počuje. On to vždy počul. Otočil sa ku mne. Na tvári mu svietil ironicky úsmev. Navzájom sme si hľadeli do očí. Ja do tých jeho chladných, tajomných a čarovných ktoré ma vedeli vždy uchvátiť
-Niekto kto na teba z nevysvetliteľných dôvodov dáva pozor. Niekto kto ta ochraňuje a nechce aby sa ti niečo stalo....
-Ale prečo? Čo odo mňa chceš? Sú to iba sny! Prečo je to také reálne? Prečo si tu! A stále! Ani neviem kto si!
Kričala som naňho. Bezdôvodné. Vzbĺkol vo mne hnev. Cítila som sa ako zviera zahnane do kúta. Cítila som sa stiesnene. Utláčane. Hlúpo. Proste nič som nevedela. Usmial sa tak že sa mu v lícach vytvorili jamky.
-Časom sa všetko dozvieš, neboj sa. Ale dovtedy...
Niečo povedal ale ja som ho nepočula. Parkom sa ozval jeho prenikavý smiech. Znel diabolsky a záhadné.
-Čo dovtedy? Vrav!
Zakričala som. Nik sa však neozýval. Zmätene som sa začala točiť okolo vlastnej osi až.....Začala som padať. Zem sa mi pod nohami preborila a ja som padala a padala. Môj krik preťal to ťaživé ticho.
*********************************************************************************
Posadila som sa. Dezorientovane som hľadela pred seba. Srdce mi divoko tĺklo. Cítila som ako chcelo vyskočiť z hrude. Pohľadom som začala behať po izbe. Môj pohľad sa zastavil na postave stojacu v kúte. Prepaľoval ma pohľadom. Zdalo sa mi to akoby to bolo skutočné. Sarkasticky som sa zasmiala. Začudovane zdvihol obočie
-Bože, aj s tými snami. Mohol by si s tým prestať. Už ma debtáš a desíš zároveň. Začínam byt paranoidná. Ani neviem kto si. Ale všade kam sa pohnem si ty a ty...
Mrmlala som keď som sa prevracala na druhu stranu. Perinu som si vytiahla vyššie a zakutrala sa do nej
-Aj tak sa mi to iba sníva. Tak dobru....
V pol ceste do ríše snov som začula tichý smiech. Zrazu mi niečo studené a zároveň jemne ako hodváb prešlo po líci....
*********************************************************************************
Ráno som sa zobudila na zvuk toho otravného budíka. Mala som chuť vyhodiť ho von oknom susedom na balkón. Ale myslím že ty dôchodcovia by ma potom naháňali s palicou v ruke. Dosť oťapene som sa poobzerala okolo seba. Pohľad mi padol do kúta. Tam stal v tom sne. Bože vážne začínam byt divná. Pozrela som von oknom. Pršalo. Och! Pretrela som si oči a nejako sa došuchtala do kúpeľne. V hlave sa mi stále dookola odohrával ten včerajší sen.
-Časom sa dozvieš.....
Behala mi po rozume. Ale čo? Sakra! Vďaka prúdu vody som sa zbavila myšlienok. Umyla som si zuby, trocha prehrabla vlasy a namaľovala sa. So skrine som vytiahla čierne leginy, biele tielko na to sivý pletený sveter kto mi padal na jedno rameno a okolo krku šatku s gepardím vzorom.
Obula som si biele vysoké nike, z chodby vzala kabát a cez plece si prehodila tašku. Pomaly som zamierila do školy....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára