O 10 dní:
Ely:
Po tom útoku alebo ako by som to nazvala som ostala úplne mimo. Ráno som sa nejako doteperila do školy. Lenže no...v tričku naopak a namiesto podprsenky som mala vrch plaviek. Skvele. Na hodinách som bola úplne mimo. Stále sa mi pred ocami odohrávali momenty z tej uličky. Triedny si ma zavolal k sebe a pri pohľade na mňa ma poslal domov nech sa vyliečim. Áno, podľa neho je skoro vycucanie choroba. Waw! Tak teda bez brblania som sa dotrepala domov. Cele dni som okupovala obývačku a ladovala sa zmrzlinou. A v noci sa zas bála o svoj život....Aj dnes sa opakovala situácia posledných dni. Opäť som nadávala
-Hlúpa pijavica! Kvôli nemu teraz nemám portfólio! Čo budem teraz robiť? Boli tam moje najlepšie prace! Hlúpa pijavica!
Nadávala som naňho ako nejaký pohan. Musela som si pospomínať na všetky nadávky aké som poznala. Mala som chuť nakopať ho do toho sexy pozadia. Od zúfalstva som si sadla na posteľ a tvar zlozila do dlani
-Bože za čo ma trestáš?
Zašepkala som tichučko. Bola to taká hlasná myšlienka, ktorú som vyriekla. Slzy trpkosti , zúfalstva a smútku sa spustili dolu tvarou. Mala som chuť zdrhnúť z tejto krajiny. Začať od začiatku. Od piky! Ale povedzme si to na rovinu, 18-násť nebudem mat donekonečna. Ale bola ešte jedna vec alebo skôr bytosť od ktorej som chcela ujsť. Od neho. Ešte predtým ako som zaspávala tŕpla som či sa nezjaví a nepochutná si na mne. A keď som už zaspala myslela som, že sa mi zjaví v mojich snoch. Ale nie...Od toho dna sa mi prestal zjavovať. Nič. Ani obraz ani zvuk. Boli to bezsenne noci plne trápenia. Chcela som aby sa mi tam objavil. Viem bolo to šialené ale potrebovala som to. Veľmi som si naňho zvykla. Chýbal mi svojou prítomnosťou. Tie jeho oči ma prenasledovali cele dni. Ten tvrdý a neprístupný pohľad. Ta chladna a mrazivá iskra v nich....Jemne zimomriavky mi prebehli po tele keď som si ich predstavila. Cele dni som nerobila nič iné len kreslila jeho skice. Rôzne detaily. Váľali sa po celom dome a mne už s toho šibe. Blby ciciak! Namotá ma a potom jednoducho zmizne. To mi bol čert dlžen! Chcela som aby tu bol. Ale zároveň sa s tým pocitom bili obavy o môj život.....On ti za to stoji.....Ako to vieš?....Počúvaj svoje srdce....Sa ti povie....Sústreď sa!....Tak dobre...Zhlboka som sa nadýchla a sústredila sa na ten upokojujúci tlkot. Tlkot ktorý vedel upokojiť malé deti ale aj dospelých. Vravel mi...
-Ehm...
Hlasne odkašľanie ktoré prerušilo to ticho, ktoré panovalo. Prudko som zdvihla hlavu. Prekvapenie sa miešalo so strachom. Spodná pera sa mi roztriasla ako aj cele telo, zreničky sa mi rozšírilo od pocitu......
-Prišiel som ti vrátiť tvoje prace
Stal predo mnou v celej svojej krase. Tak dokonalý ako vždy. Čierne rifle obopínali jeho svalnaté nohy, čierne tričko ktoré sa lepilo na jeho hruď a zvýrazňovalo jeho brusne svaly. Na sebe mal prehodenú koženú bundu, ktorá mu pridávala na drzosti a tajomnosti. Čierna farba tak isto zvýrazňovala jeho chorobne bledú pokožku a jeho nezvyčajné až magické oči ktoré akoby svietili. Jeho hlas bol jemne chrapľavý a plný niečoho som nevedela pomenovať. Odrážala sa v ňom aj trpkosť a cynickosť. Pozorne si ma premeriaval pohľadom. Možno čakal že sa rozkričím a utečiem. Aj som mala tu chuť. Lenže ak by som to spravila už by som nebola asi medzi živými. Dosky opatrne polozil k stene. Svojim pohľadom preskenoval celu izbu akoby čakal že naňho niečo vybehne. Keď sa uistil že je všetko v poriadku svoj pohladí opäť upriamil na mňa. Ani nežmurkol. Veď načo? Oni nepotrebujú žmurkať. Ani na malú chvíľku neodtrhol svoj pohľad odo mňa. Držal ma na mieste iba svojimi ocami. Šialené! Prisunul si ku mne stoličku a sadol si oproti mne. Čakal ako zareagujem. Lenže svojou reakciou som prekvapila ako jeho tak aj seba. Schmatla som knihu, ktorá ležala na posteli a hodila ju po ňom
-Ty idiot! Vieš ako som sa bála? Že som stratila svoje portfólio? Že ho už nikdy neuvidím? Ty ciciak hnusný! To si sa sem nemohol v noci nejako vplyžiť a nechať ho tu? Nie, ty si ma musel vystrašiť na smrť! Naťahovať! A tie sny? Kam si do riti zmizol? Človek si na teba konečne zvykne a ty si fuč! Pijavica jedna!
Kričala som naňho ako zmyslov zbavená. Keď som sa vykričala vtedy mi docvaklo čo som spravila a aj povedala. Rukami som si zakryla ústa a prestrašené naňho hľadela. On zas na mňa pozeral akoby som spadla z jahody. Mykalo mu kútikmi úst. Nie! Teraz ma zabije! Lenže on po mne neskočil a ani sa mi neprisal na krk ako nejaký komár. On spravil niečo čo ma zarazilo a čo by ma v živote nenapadlo. Začal sa smiať. Jeho zvučný, hrdelný a chrapľavý smiech sa odrážal od stien môjho bytu. Tvar mi zaliala horúčava
-Čakal som, že omdlieš alebo sa rozkričíš a ujdeš. Ale ty po mne hodíš knihu a nadávaš mi do pijavíc. Ty si veľmi nepredvídateľný človek. Fascinuješ ma!
Tvar si podoprel rukami a fascinovane na mňa hľadel akoby som bola nejaký výstavný kus, ako motýľ prišpendlíkovaný na nejaké drevo. Pche!
-Neboj ja ti neublížim
-Zašepkal potichu. Asi vycítil môj strach ktorý sa vznášal okolo mňa.
-Vraví niekto, kto ma chcel vycicať
Zamrmlala som si skôr pre seba. Lenže on to počul. Aké prekvapenie. Jeho tvar stvrdla na nehybný kameň. Zaťal sánku. Teraz som sa ale vážne zľakla. Jemne mnou myklo. Viac som sa pomkla k stene čo bola za mnou.
-Prepáč...Ja som nechcel. Neudržal som sa. Bol so hlupak...
Hovoril hlasom napätým ako struna. Jemne sa mu chvel. Nič som mu nepovedala. Nevedela som čo. Zhlboka sa nadýchol a oprel o stoličku
-Čo chceš?
Pozorne som sa naňho zahľadela a čakala čo mi na to povie. Rukou si prešiel po tvári a svojimi chladnými ocami na mňa pozrel. Opäť mu na tvári trónil cynicky úškrn
-Hm...okrem toho, že chcem tvoju krv chcem aj teba...
Z jeho hlbokého a zmyselného hlasu mi naskočili zimomriavky
-Prečo ja,
-Prečo?! Ja neviem! Niečo ma k tebe ťahá ako k nikomu. Nemal by som sa s tebou ani rozprávať! Mala by si byt mŕtva ale nemôžem ta zabiť. Asi robím hlúposť ale nemôžem si pomôcť. Ohrozujem svoj druh...svoju rodinu...
S napätím som ho počúvala. Každé jedno slovo sa mi zarezávalo pod kožu. Bolelo to ako šľahnutie biča. Mala by si byt už mŕtva...Ta veta mi znela v hlave stále dookola
-Nebolo by lepšie keby si ma teraz zabil?
Roztraseným hlasom ktorý mi preskakoval som polozila otázku môjho života. Bolo divne rozprávať s o vašej smrti. Ktorá bola tak blízko ale stále žije. Nikdy som si nemyslela že niečo také zažijem.
-Bolo..ale ak by som to spravil neuniesol by som to. Si niečo čo potrebujem k svojej existencii
-Aha...
Ostali sme ticho sedieť. Navzájom sme sa prepaľovali pohľadom. Na jazyk sa mi dralo množstvo otázok. Nevedela som ktorú sa ho mam opýtať skôr. Alebo vlastne aj hej. Prehltla som. Zhlboka som sa nadýchla a dodala si odvahy
-Keď už mame tu hodinku úprimnosti.....povieš mi už konečne kto si?
Jasne ešte aj teraz musím byt ironická. Cynicky sa pousmial. Uprel na mňa tie svoje oči. Opäť to robil. Vťahoval ma dovnútra a pripravoval o zdravý rozum. Teraz ak by ste sa ma opýtali kto som tak to sama neviem
-Volám sa................
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára