pondelok 1. apríla 2013

Dark Side 6


Prudko som sa posadila na posteľ. Môj dych sa ozýval po celej miestnosti. Bolo to až strašidelne. Pot zmiešaný so slzami mi stekal po tvári. V spomienkach na ten sen mi ruka vystrelila ku krku. Nič žiadne odtlačky. Aj keď som tam cítila bolesť a nepríjemné škrabanie. Nič tam nebolo. Len divný pocit dôsledkom sna. Zmätene som sa rozhliadla po izbe. Niečo mi tu nesedelo. Mala som taký vnútorný pocit. Niečo sa tu zmenilo. Pozrela som pred seba. Okno bolo dokorán otvorene. Dnu prúdil studený vzduch. Taký že sa mi zarezával pod kožu a vyvolával vo mne chlad zmiešaný so strachom. Ale moment...Okno bolo predsa zavreté.  Veď keď som išla spať zatvárala som ho. A nie len privrela žeby ho otvoril vietor.. Ale ja som si bola na 100% istá že som ho zavrela. Zmätene som vstala a prešuchtala sa k nemu. Moje bosé nohy dopadali na chlpatý koberec. Mraz mi prechádzal po tele. Zabuchla som okno a pevne ho zavrela. Ešte som ho skontrolovala. Otočila som sa do izby a oprela sa o stenu. Okolo mňa sa vznášala ranná vôňa mesta. Bola zmiešaná s rosou. Zhlboka som ju nasala a vydýchla. Zrazu som zacítila niečo Ine ako ranný vzduch. Pozorne som ju nasala. Zavrela som oči a rozpoznávala vône. Mandarínky, cédrové drevo...Počkať. Prudko som ich otvorila. Bola mi veľmi známa. Kde som ju len cítila?  Bolo mi jasne že nepatrila mne. Od čoho to je? Svojim pohľadom som ešte raz prezrela izbu. Niečo tu nesedelo. A aj som na to prišla. Ako som prezerala každý kút môj pohľad padol na stoličku pri písacom stole.  Na nej bol prehodený čierny kabát. Prišla som k nemu a zobrala ho do rúk. Pozorne som si ho obzrela. Do nosa mi udrela ta vôňa. No počkať. Ešte raz som sa naň pozorne zahľadela. Vtedy mi doplo. To je ten kabát z môjho sna! Ale to nemôže byt skutočné! Bol to iba sen! Nie skutočnosť! Ja ese snívam?  Nie, nie, nie! Pokrútila som hlavou a prestala na to myslieť. Môj pohľad padol na hodiny. O 5 minút mi mal zazvoniť budík.  Vzdychla som si. Neoplatilo sa mi ísť spať. Vbehla som do kúpeľne. Zhodila som zo seba veci. Na seba som pustila studenú vodu. Zmývala som so seba posledne zvyšky sna. Nechcela som na to viac myslieť. Bola to hlúposť! Obyčajná náhoda! Proste fatamorgána. Keď prídem do izby už tam nebude!  Rýchlo som spravila rannú hygienu. Namaľovala sa. Vlasy som si rozplietla a znova zaplietla do rybieho vrkoča. Keď som opäť vošla do izby nepozrela som na stoličku. Rovno som prišla ku skrini. Otvorila ju a začala hľadať niečo na seba. Nakoniec som vytiahla slabunko fialové až ružové nohavice, biele tielko s nejakým vzorom a na vrch som hodila rifľovú košeľu. Na krk som pripla náhrdelník a na ruky náramky.  Zobrala som tašku cez plece a do ruky fascikel kde som mala poznámky. 



Na nohy som nazula nízke čierne conversy. V rýchlosti som postlala posteľ a klbku pripravila jest. Môj pohľad nechcene padol na stoličku. Na prázdno som prehltla s divným pocitom v žalúdku. To sako tam stále bolo. Na päte som sa otočila a odkráčala preč. Mala som ešte čas. Povedala som si že sa po ceste zastavím v Starbucku na latté. Objednala som si jedno veľké vanilkové a pomaly sa vybrala do školy. Zastala som na prechode a čakala kým naskočí zelena. Ľudia okolo sa niekam ponáhľali. Hľadeli do papierov alebo mali mobil pri uchu. Boli to zaneprázdnený a vyčerpaný ľudia, ktorý sa tešili na víkend kedy si oddýchnu. Zelena. Vykročila som s masou ľudí. Myšlienkami pri mojej poslednej práci. Neviem prečo ale mala som nutkanie zdvihnúť hlavu. Aj som tak spravila a môj pohľad sa stretol s jeho. Na sekundu akoby moje nohy primrzli k asfaltke. Aj keď sme sa míňali nevedeli sme so seba odtrhnúť pohľad. Všetko okolo nás išlo spomalene. Na jeho tvári som postrehla typicky ironicky úsmev. Keď sme sa minulý všetko sa vrátilo do normálneho tempa. Obzrela som sa ci ho tam neuvidím ale už tam nebol. Ako inak. Pokrútila som hlavou a radšej kopla do vrtule. Pred školou ma už čakala Edie. Veľmi by ma zaujímalo kedy ona chodí z domu. Keď ma zbadala vypúlila oči. Kukla na mňa a potom na hodinky
-Čo je?
-Ideš skoro!
-Vadí?
-Nie, ale mohlo by ti to vydržať. Konečne by sme začali chodiť načas.
-Snívame ďalej
-No však to
Zasmiali sme sa a vybrali na našu prvú hodinu. Angličtinu. 
Náš deň zbehol veľmi rýchlo. Popritom sme mali 2 písomky. Aspoň, že som si to čítala. Nakoniec sme spolu skočili do Nando´s sa najesť. Ja som si domov zbehla odložiť veci a ponáhľala sa do prace
-Ahojte!
Pozdravila som Emu a Mikeho. Mala som vymeniť Emu. Nahodila som uniformu a zaviazala zásteru. S Mikom sme si velmi rozumeli. Bol mi ako starší brat. A aj sa tak správal. Ako vyzeral? Vysoký, sedy, krásny hollywoodsky úsmev, prenikavé oči, hranatá tvar, vypracovane telo. Krása. A ešte k tomu ten tunel a tetovania :3

bez toho napisu :D

Dnes to bolo také voľne a zábavné. 
-Krpec, bez pozbierať poháre a zamkni, ja idem upratať pokladňu a sklad
A už ho nebolo. Pche! Odfrkla som si a zamierila k stolom. Pozbierala som poháre a zaniesla mu ich. S handrou som vyleštila stoly a vyložila stoličky. Zobrala som mop a začala s nim tancovať po priestore. Hmkala som si pesničku od Fun-Some nights. No čo je úžasná. A ten hlas :3 Mierila som do jedného boxu keď som zbadala pohyb. Otočila som hlavu a zbadala ho. Na hlave mal kapucňu. Videla som len tie jeho oči a bledé ruky s modrými žilami. Oči mu svietili ako vždy. Nedali sa pomýliť s inými. Bez slova som naňho hľadela.
-Už je zavreté, ako si sa sem dostal?
Ticho som ho oslovila. Úprimne? Bála som sa naňho čo i len prehovoriť. Ale nakoniec som prehovorila. Mykol hlavou. Takže ma počul. Než mi stihol odpovedať zakričal na mňa Mike
-Už si zavrela?
-Hej!
Otočila som hlavu k nemu. Ale on tam už nebol. Obdivovala som jeho schopnosť znenazdajky sa zjaviť a potom zmiznúť. Zmätene som sa poobzerala dookola ale on nikde. Ani ten debilný zvonček nebolo počuť.  Myšlienkami zase niekde v krajine dúhy a poníkov som pomohla Mikeovi. On ma neriešil. Už si na to zvykol. Ako on vraví. Pche! Umelci!
Hodil ma domov. Také zlatíčko to bolo, keďže som ja ešte nemala auto.  Ja som vybalila nákup, spravila si jest a pracú do školy. S dobrou knihou "Skrotenie zvodcu" som si sadla na moje okno s parapetov. Proste som ho milovala. Mala som ho pekne vystlane vankúšmi s krásnym výhľadom na mesto.


Začítala som sa do deja rodiny Cynsterovcov. Niekde v polovici mi na nohy vyskočilo Klbko. Zasmiala som sa lebo to malé čudo si vyžadovalo moju pozornosť.
-Ale čože niekto chce poškrabkať?
Začala som sa s ňou hrať. Bola taká rozkošná. Môj malý tiger. Nakoniec sme sa spolu usalašili v nasej malej obývačke. Zapli sme si rozprávku Doba ľadová 4 Zem v pohybe. Ako sme sa tak dívali, ja som ležala a Klbko sa mi usalašilo na bruchu. Jej pradenie ma upokojilo. Až tak že som zaspala. A mala som sa na čo tešiť.....

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára