Bolesť.... alebo bôľ je psychický
stav, ktorý vzniká v dôsledku
mimoriadne silných alebo poškodzujúcich účinkov na organizmus, ohrozujúcich jeho existenciu alebo
celostnosť. Z emočného hľadiska má prežívanie pocitu bolesti ubíjajúci a
deprimujúci charakter, niekedy charakter utrpenia; je stimulom pre rôznorodé obranné reakcie zamerané
na odstránenie vonkajších alebo vnútorných podnetov, ktoré tento pocit
vyvolali. Reakcia na bolesť predstavuje najinertnejšiu a najsilnejšiu
nepodmienenú reakciu.
Tie známe neznáme poučky ktoré
poznáme. Ale ako nám tie poučky môžu pomôcť? Je to len sled odborných slov ktoré
spolu tvoria odbornú poučku pre iných. Ale načo mi to je? Pre čo to
vlastne píšu keď tie slova nevedia preniesť pocity ktoré by mali?
Strach je ešte niečo horšie.
Pocit pri ktorom sa bojíte o svoju existenciu. Bojíte sa hoc obyčajného nárazu
lebo viete čo príde. A čo boli najviac? Prísť o niekoho koho ste milovali? Človeka
ktorý sa o vás staral?
Áno.
Už je to pol roka čo mama
nie je medzi nami. Pociťujem bolesť ako aj fyzičku tak aj psychickú.
Nezvládam to. Potrebujem pri
sebe cítiť jej pohladenie.
Jej nežný úsmev
Potrebujem ju
Ale ona sa už nevráti. Teraz na ňu dopadá
tona hliny a už nedýcha. Jej organizmus nepracuje a jej dobrosrdečne srdce
nebije.
Ale ostal mi ešte otec. Ale neviem čo je horšie.
Možno by bolo lepšie ak by som bola sama.
Prečo?
Od kedy sa to stalo otec to nezvládol. Dívala
som sa na to ako jeho psychika upadá a s neho sa stáva
Troska
Alkoholik
Narkoman,
Násilník
Áno to bol môj otec ktorý sa nevedel a nevie vyrovnať
s tým že zomrela jeho životná láska. Aj ho chápem. Viem aké to je prísť o
niekoho ale to už bolo dávno. Toto je horšie.
Lenke teraz sedím v kúte izby. Tmavej pretože
sa zabudla vymeniť žiarovka a hľadím naňho. Hľadím na človeka s ktorým zdieľam rovnakú
DNA a dokonca aj vzhľad. Človeka ktorý ma splodil. Človeka ktorého som cele
roky volala otec.
Jeho havranie vlasy, také iste aké mam ja,
boli pretkane šedinami. Jeho chladne oči ktoré boli zahmlene alkoholickým
oparom na mňa hľadeli plne nenaviaty ale aj zúfalstva. Tmavé kruhy pod ocami
ukazovali svetu a okoliu že to nezvláda ako aj v súkromí tak aj v živote. Z
roboty ho nevyhodili len preto lebo ho potrebujú. Nepotrvá dlho a nájdu si náhradu.
A toho sa bojím
Cez zaslzene oči som videla ako zdvihol ruku zaťatú
v päsť. Ta mocná ruka ktorá ťažko pracovala aby uživila našu rozpadnutú rodinu.
Dievčatko vo mne ktoré kedysi žilo verilo že ocko ju ochráni pred všetkými príšerami
na svete. On bol môj kráľ a ja jeho princezná.
To už je minulosť. Už to neexistuje.
Už existuje iba bolesť a zúfalstvo z tohto života.
Mocná päsť dopadla na moju tvar a mňa hodilo o stenu za mnou. Matne som vnímala
jeho krik ktorý chrlil opovrhujúce slova a hlavne obvinenia ktoré boleli. Ľudia
z okolia sa ho balí a ešte viac sa báli o mňa ale báli sa hlavne o seba a preto
nič nerobili. Tak som to len trpela. Na políciu som sa bála ísť. Veď je to
predsa môj otec!
Človek ktorý ma vychoval, človek ktorý ma zahŕňal
láskou..Človek ktorého ľúbim aj cez to všetko čo mi spravil
Tvárila som sa že som upadla do bezvedomia.
Bolo to jednoduchšie ako dostať opäť bitku ktorú by som ťažko zakryla. Keď ho
to prestalo baviť otočil sa a tackavým krokom odišiel do spalne kde sa zavrel.
Dvere prudko tresli a ja som čakala. Keď už som si bola istá že spi postavila
som sa. Cele telo ma bolelo od modrín ktoré som tam mala alebo ktoré som teraz získala.
Upratala som rozbite veci a otvorila okno. Tackavým krokom plným bolesti som prešla
do svojej izby. Zvalila som sa na posteľ
Zúfalstvo
Niečo čo cítim práve teraz. Bola som zúfala s
toho všetkého čo bolo okolo mňa. Chcela som aby to všetko skončilo ale
ako?
Udať otca? To nie
Utiecť? Kam by som šla?
Tak čo čo mam robiť?
Slzy začali stekať po mojej tvary. Neboli to
slzy úľavy alebo slzy bolesti, strachu, zúfalstva, nespravodlivosti a už ani
neviem čoho....
Spánok
Jediná vec ktorá mi pomohla ujsť od všetkého...
Ráno bolo rovnaké ako vždy. Otec už odišiel a
ja som mala klud. Pokojne som sa umyla a skontrolovala modriny. Jedna sa mi
robila na stehne
Bola obrovská a aj tak bolela. Vlasy som si rozčesala a nechala padať
na chrbát. Make upom som zakryla modrinu pod lícom aj keď to nepomohlo.
Vzdychla som si. V izbe som si obliekla čierne vyšuchané rifle a veľkú čiernu mikinu
s nejakou potlačou. Vzala som si tašku a utekala na autobus.
V skole to bolo stále rovnaké. Každý vedel čo
sa doma deje. Nie žeby ma sledovali ale steny sú tenké a moje modriny zle
zakryte.
Ľudia nevedia pochopiť význam uskromnia. Ak
chcem aby niečo vedeli tak im to poviem a nie že budú doliezať a potom sa smiať.
Áno tak to prebieha. Ľudia zistia vašu slabinu a budú šprtať do toho miesta a budú
vám viacej ubližovať. Šikanovať. Nie fyzicky ale psychicky co je ešte horšie
ako ta bolesť. Naša psychika je labilná stačí zasiať jedno zrnko pochybnosti a keď
ho zalievate môže to dohnať až k niečomu hroznému.
Preto sú ľudia obyčajné hyeny a vyžívajú sa v bolesti druhých.
Tak sebecky tvor ktorý ničí seba a všetko dookola.
Áno niekedy som nad tým rozmýšľala ale čo by
som tým vyriešila? Nič ľudia sa nespamätajú a bude to ešte horšie a horšie.
Sedela som v parku na lavičke a sledovala mamičky
ako sa prechádzajú a videla šťastné úsmevu. Buď ich alebo kamarátov či dokonca zamilovaných
ľudí.
Na tvary sa mi usadil ľahký úsmev. Ale ako sa
objavil tak aj zhasol. Nohy som si pritiahla viac k hrudi. Nechcela som žiť
tento život. Chcela som ujsť niekam ďaleko a začať od znova. Chcela som. Ale chcieť
je pekne. Chcelo by to aj vieru a nadej ale tu som strácala. Nie ja už som ju
stratila.
-Ahoj
Ozvalo sa vedľa mňa. Svoje zakalene oči som
zdvihla hore a hľadela na chlapca dosť vysokého, urasteného a pekného. Sadol si
vedľa mňa a pozorne si ma obzeral. Musel si všimnúť modrinu ale nekomentoval to
-Dúfam že to nevadí ostatne sú obsadene
Vedela som že okolo mňa je plno prázdnych tak
prečo si sadol vedľa mňa? Nechcela som aby tu bol chcela som byt sama. Ako odpoveď
som mykla ramenami a odvrátila pohľad. Ale on sa nevzdal a začal rozprávať. Rozprával
o svojom dni a o svojom živote. Prijemne sa to počúvalo. Bola som šťastná že nemusím
rozmýšľať nad tým čo ma Čaka doma. Nakoniec som sa zdvihla a vybrala sa preč.
On ma dobehol
-Kam ideš?
Neodpovedala som
-Domov?
Jemne som prikývla
-Odprevadím ta
Skonštatoval a kráčal povedľa mňa. Niekomu by
to liezlo na nervy ale ja som bola rada ze ide so mnou. Bolo to lepšie. Zastali
sme pred mojou bytovkou. Myslela som že sa už otočí ale on kráčal stále so
mnou. Prekvapene som naňho pozrela a on sa zasmial
-Na asi to vyzerá že sme susedia
Zhrozila som sa. Nie nechcem aby čo i len niečo
tušil. Určíte ho všetci varujú a bude zle. Rýchlo som vybehla po schodoch. Jeho
krik sa ozýval všade a aj dupot ktorý bol za mnou počuť. Roztrasenými rukami
som sa snažila otvoriť dvere ale nešlo to.
-Počkaj!
Ozvalo sa za mnou a vtedy sa dvere otvorili
ale nie mojou zásluhou. So strachom som pozrela pred seba a videla otca. Ale už
opitého. Krv by ste sa vo mne nedorezali. Schmatol ma za ruku
-Kde si KURVA bola tak dlho!
Zvrieskol. Zomkla som pery. Vtlačil ma dnu a
hodil o obuvník. Ešte predtým ako zavrel dvere som stihla vidieť vylákaný a prekvapený
pohľad chlapca. Zavrela som oči.
-Ty jedna odporná suka beháš si skŕm chceš a kedy
kolvek a spávaš kade ľahšie! Si len obyčajná šľapka! Ty nie si moja dcéra! Aj
tak za všetko môžeš ty! Za to že tvoja matka je mŕtva! Len a len ty!
Slova ostré ako nôž sa zabárali do môjho tela
ale aj niečo iné. Päste, facky, kopance údery. Dopadali na moje telo a lámali
to posledne čo vo mne ostávalo. Vieru. Vieru že v ňom je lepší človek a že sa môže
stále spamätať. Teraz to zmizlo. Chcela som už len ujsť....Urobila som zúfalý
krok ktorý mi ostával. Z celej sily som ho odtisla a vybehla von
-Stoj ty suka!
Bežala som ku schodom keď som za sebou počula
krik neznámeho
-Liz!
Otočila som sa a zastala chrbtom ku schodom.
To som asi nemala. Zrazu tam bol otec a za nim chlapec z parku. Všetko sa
odohralo spomalene. Otec červený a opitý na mňa kričal a strelil mi facku pred tým
chalanom. Videla som ako k nemu beží lenže uder bol silný a ja som začala padať
dole. Chlapec odstrčil môjho otca a jednu mu vrazil. Začal sa za mnou naťahovať
ale už ma nezachytil. Do môjho tela sa rozšírila tupá bolesť a ja som spadla do
čierno čiernej temnoty.
Prebudila som sa na pípanie strojov a hnusný zápach.
Otvorila som oči a všade bolo bielo. Poriadne som sa obzrela a zistila že som v
nemocnici. Chcela som sa postaviť ale niečo sa stalo. Necítila som si nohy.
Nemohla som nimi chýbať. Slzy sa mi natisli do očí a ja som začala plakať.
-Čo ešte sa stane?
Zašepkala a zavrela ich
Vtedy ku mne prišiel doktor a vysvetlil čo sa stalo. Môjho otca
zavreli na dlhu dobu a ja som ležala v nemocnici.
Bola som tam dosť dlhu dobu a spamätávala som
sa s toho. Musela som si zvyknúť že teraz budem pripútaná k vozíčku. Nebudem už
nikdy cítiť trávu pod nohami a nikdy sa nevrátim k behu. Veľa noci som
preplakala ale uvedomila som si jednu vec.
Som slobodna
Konečne ma nikto nebude bit nebudem domov chodiť
so strachom. Konečne.
Byt som predala a za peniaze ktoré som
zdedila som si kúpila malý domček. V skole sa to už tiež zmenilo. Ľudia sa so mňa
už nesmiali ale brali ma. Našla som si par priateľov. Od maturovala som a teraz
si hľadala nejakú dobru vysokú školu kde by som chcela študovať.
Cez rozum mi stále behal ten neznámi čo mi
pomohol chcela by som ho poznať.
Bola som v parku na lavičke kde sme sa
spoznali. Bola som hneď vedľa a užívala si slnko ktoré dopadalo na moju pokožku.
Vlasy som si ostrihala po ramena a bol so mňa novy človek. Už žiadne slzy už
len úsmev a radosť.
Niekto si ku mne sadol a ja som sa otočila.
Keby som nesedela asi by som spadla. Samozrejme keby som si cítila nohy.
Bol to on.
Chlapec ktorý sa objavil a pomohol mi. Hľadela
som do jeho čokoládových očí kde bolo niečo ako pochopenie. Nežné sa na mňa
usmieval. Úsmev som mu opätovala. Poriadne si ho obzrela. Na sebe mal čierne
rifle ,čiernu mikinu a biele tenisky. Bol krásny.
-Konečne ta vidím usmievať sa
Zasmiala som sa a pozrela od neho preč. Srdce
mi bilo ako o preteky a mne bolo prijemne
-Je mi ľúto že kvôli tomu chlapovi si na vozíčku
Vtedy sok k nemu prvý krát prehovorila
-Ale vďaka tebe som slobodna. Je to len istý
druh vyrovnania dlhu.
Preriekla som a pozrela na neho. Prekvapene
na mňa hľadel
-Máš krásny hlas Liz
Úsmev sa mi usadil na tvary a ja som cítila zradnú
červeň
-Mali by sme začať od začiatku
Ozval sa a ja som prekvapene na neho pozrela.
Nastavil ku mne ruku
-Volám sa Liam Payne
Ruku som prijala
-Ja som Elizabet Johnson. Ale pre priateľov
Liz
Vtedy som sa ocitla v jeho náručí v ktorom
som sa konečne cítila bezpečne
-Odprevadím ta? Mame si toho čo povedať
Zahľadel sa mi do očí a ja som sa v tých jeho
strácala
-To teda mame
Chlapec chytil rúčky vozíčka a začal ju tlačiť.
dopredu. Dievča sa konečne cítilo šťastné. Uvedomovalo si že platí že po
bolesti príde šťastie. A to jej ju konečne našlo.
Ľudia hľadeli za touto dvojicou a vraveli si že
je to skutočná láska.
Netušili že títo dvaja sú len priatelia.
Alebo mali pravdu? Prerastie toto priateľstvo niečo viac?
To necháme na týchto dvoch.
My už vieme len to že ona si vytrpela toho dosť
a ma nárok na kúsok šťastia ako každý...
tak co poviete? Inak kačena dakujem za zhodnotenie :D ako inak :) dufam ze sa paci a inak odchadzam na tyzden prec a pridem az v sobotu.. Sice idem iba do BA ale predsa len neberiem si notebook idem na babsku jazdu :D a ty Annie nezabudni mame rande :D
Mrkva si TOP všetkých TOPOV!
OdpovedaťOdstrániť.... ... Akože... Čože ... Ja ja ja.... Normálne by som chce pokračovanie ... Vyšlo mi pár sĺz ... Si úžasná najlepšia .... Ach neviem ako to este opísať si TOP ... !!!!! .... Ďakujem za teba a za.tvoje príbehy ... Este.raz.si Dokonalá !!! <3 <3 <3 :-) :-*
OdpovedaťOdstrániťLenka ;-)
top top top top top top top úplne top asi som začala milovať tieto jednodielovky a chcem ich viac a viac a viac a viac ! úplne ťa milujem a to čo píšeš ešte viac! :)
OdpovedaťOdstrániťtohle je prostě dokonalost ♥ jinak se to popsat nedá :33♥♥
OdpovedaťOdstrániťsom rada ako to skončilo :) nijako silene.. proste tak ako malo :) paráda :)
OdpovedaťOdstrániť