Pain

Dalsia jednodielovka podobna Storm. Neviem preco ale bavi ma zamyslat sa nad nejakymi vecami. Do tychto poviedok davam svoje nazory,pocity a vlastne seba je to nieco teda kusok so mna. Nesmierne ma potesili reakcie na Storm. Necakala som to. Dakujem :)

Bolesť.... alebo bôľ je psychický stav, ktorý vzniká v dôsledku mimoriadne silných alebo poškodzujúcich účinkov na organizmus, ohrozujúcich jeho existenciu alebo celostnosť. Z emočného hľadiska má prežívanie pocitu bolesti ubíjajúci a deprimujúci charakter, niekedy charakter utrpenia; je stimulom pre rôznorodé obranné reakcie zamerané na odstránenie vonkajších alebo vnútorných podnetov, ktoré tento pocit vyvolali. Reakcia na bolesť predstavuje najinertnejšiu a najsilnejšiu nepodmienenú reakciu.

Tie známe neznáme poučky ktoré poznáme. Ale ako nám tie poučky môžu pomôcť? Je to len sled odborných slov ktoré spolu tvoria odbornú poučku pre iných.  Ale načo mi to je? Pre čo to vlastne píšu keď tie slova nevedia preniesť pocity ktoré by mali? 

Strach je ešte niečo horšie. Pocit pri ktorom sa bojíte o svoju existenciu. Bojíte sa hoc obyčajného nárazu lebo viete čo príde. A čo boli najviac? Prísť o niekoho koho ste milovali? Človeka ktorý sa o vás staral? 

Áno.

Už je to pol roka čo mama nie je medzi nami. Pociťujem bolesť ako aj fyzičku tak aj psychickú. 

Nezvládam to. Potrebujem pri sebe cítiť jej pohladenie. 

Jej nežný úsmev

Potrebujem ju

Ale ona sa už nevráti. Teraz na ňu dopadá tona hliny a už nedýcha. Jej organizmus nepracuje a jej dobrosrdečne srdce nebije.

Ale ostal mi ešte otec. Ale neviem čo je horšie. Možno by bolo lepšie ak by som bola sama. 

Prečo? 

Od kedy sa to stalo otec to nezvládol. Dívala som sa na to ako jeho psychika upadá a s neho sa stáva 

Troska 

Alkoholik

 Narkoman, 

Násilník

Áno to bol môj otec ktorý sa nevedel a nevie vyrovnať s tým že zomrela jeho životná láska. Aj ho chápem. Viem aké to je prísť o niekoho ale to už bolo dávno. Toto je horšie.

Lenke teraz sedím v kúte izby. Tmavej pretože sa zabudla vymeniť žiarovka a hľadím naňho. Hľadím na človeka s ktorým zdieľam rovnakú DNA a dokonca aj vzhľad. Človeka ktorý ma splodil. Človeka ktorého som cele roky volala otec.

Jeho havranie vlasy, také iste aké mam ja, boli pretkane šedinami. Jeho chladne oči ktoré boli zahmlene alkoholickým oparom na mňa hľadeli plne nenaviaty ale aj zúfalstva. Tmavé kruhy pod ocami ukazovali svetu a okoliu že to nezvláda ako aj v súkromí tak aj v živote. Z roboty ho nevyhodili len preto lebo ho potrebujú. Nepotrvá dlho a nájdu si náhradu. 

A toho sa bojím

Cez zaslzene oči som videla ako zdvihol ruku zaťatú v päsť. Ta mocná ruka ktorá ťažko pracovala aby uživila našu rozpadnutú rodinu. Dievčatko vo mne ktoré kedysi žilo verilo že ocko ju ochráni pred všetkými príšerami na svete. On bol môj kráľ a ja jeho princezná. 

To už je minulosť. Už to neexistuje. 

Už existuje iba bolesť a zúfalstvo z tohto života. Mocná päsť dopadla na moju tvar a mňa hodilo o stenu za mnou. Matne som vnímala jeho krik ktorý chrlil opovrhujúce slova a hlavne obvinenia ktoré boleli. Ľudia z okolia sa ho balí a ešte viac sa báli o mňa ale báli sa hlavne o seba a preto nič nerobili. Tak som to len trpela. Na políciu som sa bála ísť. Veď je to predsa môj otec! 

Človek ktorý ma vychoval, človek ktorý ma zahŕňal láskou..Človek ktorého ľúbim aj cez to všetko čo mi spravil

Tvárila som sa že som upadla do bezvedomia. Bolo to jednoduchšie ako dostať opäť bitku ktorú by som ťažko zakryla. Keď ho to prestalo baviť otočil sa a tackavým krokom odišiel do spalne kde sa zavrel. Dvere prudko tresli a ja som čakala. Keď už som si bola istá že spi postavila som sa. Cele telo ma bolelo od modrín ktoré som tam mala alebo ktoré som teraz získala. Upratala som rozbite veci a otvorila okno. Tackavým krokom plným bolesti som prešla do svojej izby. Zvalila som sa na posteľ 

Zúfalstvo

Niečo čo cítim práve teraz. Bola som zúfala s toho všetkého čo bolo okolo mňa. Chcela som aby to všetko skončilo ale ako? 

Udať otca? To nie

Utiecť? Kam by som šla? 

Tak čo čo mam robiť? 

Slzy začali stekať po mojej tvary. Neboli to slzy úľavy alebo slzy bolesti, strachu, zúfalstva, nespravodlivosti a už ani neviem čoho....

Spánok

Jediná vec ktorá mi pomohla ujsť od všetkého...

Ráno bolo rovnaké ako vždy. Otec už odišiel a ja som mala klud. Pokojne som sa umyla a skontrolovala modriny. Jedna sa mi robila na stehne

Bola obrovská a aj tak bolela. Vlasy som si rozčesala a nechala padať na chrbát. Make upom som zakryla modrinu pod lícom aj keď to nepomohlo. Vzdychla som si. V izbe som si obliekla čierne vyšuchané rifle a veľkú čiernu mikinu s nejakou potlačou. Vzala som si tašku a utekala na autobus.

V skole to bolo stále rovnaké. Každý vedel čo sa doma deje. Nie žeby ma sledovali ale steny sú tenké a moje modriny zle zakryte. 

Ľudia nevedia pochopiť význam uskromnia. Ak chcem aby niečo vedeli tak im to poviem a nie že budú doliezať a potom sa smiať. Áno tak to prebieha. Ľudia zistia vašu slabinu a budú šprtať do toho miesta a budú vám viacej ubližovať. Šikanovať. Nie fyzicky ale psychicky co je ešte horšie ako ta bolesť. Naša psychika je labilná stačí zasiať jedno zrnko pochybnosti a keď ho zalievate môže to dohnať až k niečomu hroznému.

Preto sú ľudia obyčajné hyeny a vyžívajú sa v bolesti druhých. Tak sebecky tvor ktorý ničí seba a všetko dookola. 

Áno niekedy som nad tým rozmýšľala ale čo by som tým vyriešila? Nič ľudia sa nespamätajú a bude to ešte horšie a horšie. 

Sedela som v parku na lavičke a sledovala mamičky ako sa prechádzajú a videla šťastné úsmevu. Buď ich alebo kamarátov či dokonca zamilovaných ľudí. 

Na tvary sa mi usadil ľahký úsmev. Ale ako sa objavil tak aj zhasol. Nohy som si pritiahla viac k hrudi. Nechcela som žiť tento život. Chcela som ujsť niekam ďaleko a začať od znova. Chcela som. Ale chcieť je pekne. Chcelo by to aj vieru a nadej ale tu som strácala. Nie ja už som ju stratila.

-Ahoj

Ozvalo sa vedľa mňa. Svoje zakalene oči som zdvihla hore a hľadela na chlapca dosť vysokého, urasteného a pekného. Sadol si vedľa mňa a pozorne si ma obzeral. Musel si všimnúť modrinu ale nekomentoval to

-Dúfam že to nevadí ostatne sú obsadene

Vedela som že okolo mňa je plno prázdnych tak prečo si sadol vedľa mňa? Nechcela som aby tu bol chcela som byt sama. Ako odpoveď som mykla ramenami a odvrátila pohľad. Ale on sa nevzdal a začal rozprávať. Rozprával o svojom dni a o svojom živote. Prijemne sa to počúvalo. Bola som šťastná že nemusím rozmýšľať nad tým čo ma Čaka doma. Nakoniec som sa zdvihla a vybrala sa preč. On ma dobehol

-Kam ideš? 

Neodpovedala som

-Domov? 

Jemne som prikývla

-Odprevadím ta

Skonštatoval a kráčal povedľa mňa. Niekomu by to liezlo na nervy ale ja som bola rada ze ide so mnou. Bolo to lepšie. Zastali sme pred mojou bytovkou. Myslela som že sa už otočí ale on kráčal stále so mnou. Prekvapene som naňho pozrela a on sa zasmial

-Na asi to vyzerá že sme susedia

Zhrozila som sa. Nie nechcem aby čo i len niečo tušil. Určíte ho všetci varujú a bude zle. Rýchlo som vybehla po schodoch. Jeho krik sa ozýval všade a aj dupot ktorý bol za mnou počuť. Roztrasenými rukami som sa snažila otvoriť dvere ale nešlo to.

-Počkaj!

Ozvalo sa za mnou a vtedy sa dvere otvorili ale nie mojou zásluhou. So strachom som pozrela pred seba a videla otca. Ale už opitého. Krv by ste sa vo mne nedorezali. Schmatol ma za ruku

-Kde si KURVA  bola tak dlho!

Zvrieskol. Zomkla som pery. Vtlačil ma dnu a hodil o obuvník. Ešte predtým ako zavrel dvere som stihla vidieť vylákaný a prekvapený pohľad chlapca. Zavrela som oči. 

-Ty jedna odporná suka beháš si skŕm chceš a kedy kolvek a spávaš kade ľahšie! Si len obyčajná šľapka! Ty nie si moja dcéra! Aj tak za všetko môžeš ty! Za to že tvoja matka je mŕtva! Len a len ty!

Slova ostré ako nôž sa zabárali do môjho tela ale aj niečo iné. Päste, facky, kopance údery. Dopadali na moje telo a lámali to posledne čo vo mne ostávalo. Vieru. Vieru že v ňom je lepší človek a že sa môže stále spamätať. Teraz to zmizlo. Chcela som už len ujsť....Urobila som zúfalý krok ktorý mi ostával. Z celej sily som ho odtisla a vybehla von

-Stoj ty suka!

Bežala som ku schodom keď som za sebou počula krik neznámeho

-Liz!

Otočila som sa a zastala chrbtom ku schodom. To som asi nemala. Zrazu tam bol otec a za nim chlapec z parku. Všetko sa odohralo spomalene. Otec červený a opitý na mňa kričal a strelil mi facku pred tým chalanom. Videla som ako k nemu beží lenže uder bol silný a ja som začala padať dole. Chlapec odstrčil môjho otca a jednu mu vrazil. Začal sa za mnou naťahovať ale už ma nezachytil. Do môjho tela sa rozšírila tupá bolesť a ja som spadla do čierno čiernej temnoty.

Prebudila som sa na pípanie strojov a hnusný zápach. Otvorila som oči a všade bolo bielo. Poriadne som sa obzrela a zistila že som v nemocnici. Chcela som sa postaviť ale niečo sa stalo. Necítila som si nohy. Nemohla som nimi chýbať. Slzy sa mi natisli do očí a ja som začala plakať.

-Čo ešte sa stane? 

Zašepkala a zavrela ich

Vtedy ku mne prišiel doktor a vysvetlil čo sa stalo. Môjho otca zavreli na dlhu dobu a ja som ležala v nemocnici. 

Bola som tam dosť dlhu dobu a spamätávala som sa s toho. Musela som si zvyknúť že teraz budem pripútaná k vozíčku. Nebudem už nikdy cítiť trávu pod nohami a nikdy sa nevrátim k behu. Veľa noci som preplakala ale uvedomila som si jednu vec.

Som slobodna

Konečne ma nikto nebude bit nebudem domov chodiť so strachom. Konečne.

Byt som predala a za peniaze ktoré som zdedila som si kúpila malý domček. V skole sa to už tiež zmenilo. Ľudia sa so mňa už nesmiali ale brali ma. Našla som si par priateľov. Od maturovala som a teraz si hľadala nejakú dobru vysokú školu kde by som chcela študovať.

Cez rozum mi stále behal ten neznámi čo mi pomohol chcela by som ho poznať.

Bola som v parku na lavičke kde sme sa spoznali. Bola som hneď vedľa a užívala si slnko ktoré dopadalo na moju pokožku. Vlasy som si ostrihala po ramena a bol so mňa novy človek. Už žiadne slzy už len úsmev a radosť. 

Niekto si ku mne sadol a ja som sa otočila. Keby som nesedela asi by som spadla. Samozrejme keby som si cítila nohy. 

Bol to on.

Chlapec ktorý sa objavil a pomohol mi. Hľadela som do jeho čokoládových očí kde bolo niečo ako pochopenie. Nežné sa na mňa usmieval. Úsmev som mu opätovala. Poriadne si ho obzrela. Na sebe mal čierne rifle ,čiernu mikinu a biele tenisky. Bol krásny.

-Konečne ta vidím usmievať sa

Zasmiala som sa a pozrela od neho preč. Srdce mi bilo ako o preteky a mne bolo prijemne

-Je mi ľúto že kvôli tomu chlapovi si na vozíčku

Vtedy sok k nemu prvý krát prehovorila

-Ale vďaka tebe som slobodna. Je to len istý druh vyrovnania dlhu.

Preriekla som a pozrela na neho. Prekvapene na mňa hľadel

-Máš krásny hlas Liz

Úsmev sa mi usadil na tvary a ja som cítila zradnú červeň

-Mali by sme začať od začiatku 

Ozval sa a ja som prekvapene na neho pozrela. Nastavil ku mne ruku

-Volám sa Liam Payne

Ruku som prijala

-Ja som Elizabet Johnson. Ale pre priateľov Liz

Vtedy som sa ocitla v jeho náručí v ktorom som sa konečne cítila bezpečne

-Odprevadím ta? Mame si toho čo povedať

Zahľadel sa mi do očí a ja som sa v tých jeho strácala

-To teda mame

Chlapec chytil rúčky vozíčka a začal ju tlačiť. dopredu. Dievča sa konečne cítilo šťastné. Uvedomovalo si že platí že po bolesti príde šťastie. A to jej ju konečne našlo.

Ľudia hľadeli za touto dvojicou a vraveli si že je to skutočná láska.

Netušili že títo dvaja sú len priatelia. Alebo mali pravdu? Prerastie toto priateľstvo niečo viac? 

To necháme na týchto dvoch. 

My už vieme len to že ona si vytrpela toho dosť a ma nárok na kúsok šťastia ako každý...

tak co poviete? Inak kačena dakujem za zhodnotenie :D ako inak :) dufam ze sa paci a inak odchadzam na tyzden prec a pridem az v sobotu.. Sice idem iba do BA ale predsa len neberiem si notebook idem na babsku jazdu :D a ty Annie nezabudni mame rande :D