Storm

Príbeh ktory som pisala cez tu najväcsiu burku lebo som sa bala a sledovala blesky a pocuvala ohlusujuce hromy. Neviem ci sa vam bude pacit ale dam ho sem. Je trocha iny ako pisem ale tak uvidime. Ma to dost dlhý uvod hlavne taký zamyslajuci. Dufam ze vas to neodradi. :)

Blesk....či to vlastne je? po vedeckej stránke to je silný prírodný elektrostaticky výboj počas búrky. Je sprevádzaní emisiou svetla. Najčastejšie sú blesky medzi oblakmi. Je veľmi intenzívny. Vzhľadom na krátkosť okamihu a obrovskú energiu ma blesk veľmi vysokú teplotu. Vo vzduchu okamžite pozorujeme svetelný jav v malej vzdialenosti priamo od zdroja. Po blesku avšak nasleduje hrom. Je to zvukový efekt blesku vznikajúci tým že elektricky výboj zohrieva okolitý vzduch ktorý sa prudko rozpína. Tento dej je veľmi rýchli a pripomína výbuch. po skončený blesku sa teplota prudko znižuje. Pritom sa vzduch prudko sťahuje a to spôsobuje otrasy vytvárajúce ohlušujúci zvukový efekt. 

V hlave mi behali poučky ktoré majú poučiť ľudí. Je to len čistá zvedavosť. Ľudia si tak dokazujú že sú niečo viac ak dôkazu odôvodniť a vysvetliť niečo čo je nepoznane a tak by to aj malo ostať. Nie je dobre zahrávať sa s prírodou. Ale človek je hlúpy a vytrvali preto neprestáva šprtať do osieho hniezda je jedno koľkokrát ho osi uštipnú on pokračuje a pokračuje. Zvedavosť by som mohla teda .prirovnať k citu ktorý pociťuje každý.

Láska

Čo to vlastne je? Slovo? Vec? Nik nevie. Je to len abstraktne slovo. Niečo čo nevidíme s nemôžeme chytiť ale vieme čo to je. Chlapec a dievča alebo dokonca aj dievča dievča, chlapec chlapec. Je to len ľudská pochabosť ktorá sa prejavuje už po stáročia pokiaľ naše korene siahajú. Veľmi dávno tento cit mal aj význam a ľudia si ho vážili pretože nie všetci mali to šťastie. Ale teraz? V tejto modernej a hlavne chorej dobe? Láska je len na smiech. Teraz vládnu obyčajné čísla. S láskou sa jedna ako s handrou. Šliape sa po nej a špiní sa. Preto som tu. Obyčajné mlade dievča ktoré pocítili tento cit na ktorý sa zabúda.

Dievča ktoré verilo v nemožné ale teraz už nie....

Stratila som všetku nadej, všetku vieru, všetky sny...

Veď čo som si myslela? Že, ja obyčajný ľudský tvor z celej planéty z miliardy ľudí vie všetko zmeniť? Poviete si asi to je hlúpe ale verila som. V lepší zajtrajšok v lepší deň lepší život... S úsmevom som vstavala a tešila sa či už pršalo, snežilo alebo svietilo slnko. Mohla som sa hnevať keď namiesto snehu pršalo. Nikdy by som to neovplyvnila.

Osud....Ďalšie zo slov ktorému nikto neverí ako aj v Boha alebo inú vieru. Lenže každý musí v niečo veriť. Vez toho to nejde! vždy sa musíme na niekoho obrátiť aj keď nemáme istotu či nás počuje ale my proste veríme... Ale ja už nie. Všetko mi to vzal

Radosť

Vieru

Osud

Úsmev

Lásku

To malé dievčatko vo mne verilo že keď sa raz zaľúbi bude to navždy. Och aká naivná som len bola. Láska boli ale aj dáva. To si malo ľudí uvedomuje že pre lásku sa trpí. Nie je to prechádzka ružovou záhradou ako to čítame alebo vidíme v rôznych filmov. Je to boj o istý kúsok samého seba. Boj o šťastie..... A ja som ten svoj boj prehrala Nie neprehrala Ja som bola s neho vylúčená. Dostala som jasný šach mat, dištanc alebo červenú kartu. Nazveme to ako chceme proste som z hry von....

Opakom ruky som si zotrela ďalšiu z milióna slz ktoré som vyronila. Je so mňa troska A len kvôli nemu a láske ktorú cítim. keby len vedel...Ale on nevie. Vidí len seba a svoje šťastie. Nezazlievam mu to...Keby som ja mala takú príležitosť držím sa jej zubami nechtami a nepustím ju. Bojovala by som a šla aj cez mrtvoli. Pravda prišla však neskoro. Moje šťastie bol on a ja som ho len tak nechala ísť. Nedržala som sa ho.

Ľútosť

Hnev

Zúfalstvo

Strach

pocity ktoré sa stali mojimi najlepšími priateľmi a budú ma sprevádzať až do konca života. Vždy mi budú pripomínať to čoho som sa vzdala. Jeho

 S tým veselým úsmevom ktorý ma vedel rozveseliť.

Tými očami ktoré ma uvádzajú do rozpakov a nevedeli pustiť.

Dlane ktoré pôsobili drsne ale keď sa dotýkali môjho tela boli také jemne Smiech ktorý bol počuť ráno aj večer

Jemne chrapľavý hlas plný drzosti ale keď chcel vedel byt aj nežný dokonca vášnivý...

To všetko bol on. Láska môjho života ktorú som nechala prekĺznuť pomedzi prsty ako vodu. Nevedela som zachytiť ani kvapku s toho prameňa.

Teraz bol pre mňa vyprahnutý

Bola som ako človek na pusti ktorý cíti smäd a nemôže ho uhasiť. Mohla som piť z každej jednej studne ale ta voda nechutila tak ako on. Tak sviežo a sladko...

Teraz som tu. V starom dome na kraji mesta kde sa plnia sny ale ten môj práve tu skončil. Sedela som vo svojej izbe na parapete. Áno to bolo moje miesto. Veľká biela posteľ pri stene bola nedotknutá. Skriňa uprataná a počítač vypnutý podobne ako mobil. Bola tu tma. Vyhovovalo mi to lebo som do tej čiernoty skrývala moju úbohú maličkosť. Nik tu nebol okrem mňa. Veď aj načo? Na parapetu ku mne Vyskočila mala guľka. dobre nie už mala.

Mýlila som sa. Nebola som tu sama. Bol tu so mnou ten najvernejší spoločník na svete. Pes. čuvač. Chill. Krásny majestátny obrovsky huňatý macko. Prečo Chill? pretože len pri ňom sa dá odpočinúť ako nikdy. Svoju veľkú hlavu položil na moje kolena a mokrým čumakom stuchol do mojej ruky. On bol ten čo dokázal vyčarovať úsmev hoc čo i len na chvíľu.

-ahoj kamarát

zachrapčala som. Nespoznávala som svoj hlas. Nerozprávala som už tak dlho že ma bolelo hrdlo z toho. pokrútila som hlavou a hladila do jeho veľkým smutných oči. Slza dopadla a rozprskla sa presne ako aj kvapky dopadajúce na moje okno. 

Neprestavala som ho hladiť lenže hlavu som otočila a pohľad venovala oblohe. Akoby sa tam odohrával súboj. Blesky križovali oblohu a hromy boli zvuky súboju. Toto počasie odzrkadľovalo moje vnútro. Veľká čiernota, bolesť, zúfalstvo, plač. Ešte aj matka príroda so mnou súcitila Bol to mesiac ale mne to prišlo akoby mi to povedal len včera.

Sedeli sme v našom spoločnom byte a smiali sa na jednej rozprávke. Keď v tom mu zazvonil mobil a on odišiel. Vrátil sa a ja som vedela že je niečo zle. Bol nervózny a mračil sa. Ako tiger v klietke chodil hore dole. Čakala som kým prehovorí sám.

-Poppy mali by sme sa rozísť.

V tej chvíli sa mi zastavil svet. Nechápala som prečo spravila som niečo zle? kládla som si tu otázku snáď miliónkrát ale odpoveď som nenašla. Na moje otázky prečo neodpovedal. Akoby som tam nebola. Pripadala som si ako vzduch. Nemohla som to vydržať. Utekala som do izby. Do kufrov som nahádzala všetky svoje veci čo mi patrili. Dokonca ešte aj fotku s nim...Chilla som vzala so sebou a nechala ho tam sedieť a pozerať televízor. Ani brvou nemihol. Bol zázrak že po ceste k domu som nehavarovala. Cez slzy som nevidela na cestu ale odšoferovala som to. od toho dna mi mobil neprestal zvoniť. Jeho kolegovia mi volali a aj ich priateľky. Nie nemohla som ich počuť. Všetko by to bolo ešte horšie. O tomto dome vedel iba on. Svoju minulosť som nerada otvárala. Bola ta akoby trinásta komnata do ktorej patril už aj on. Neviem ako budem bez neho žiť. Nedokážem to. Som na ňom závislá ako narkoman na heroíne alebo alkoholik na vine. potrebovala som svoju dávku ktorá mi bola odopretá a ja som čím ďalej tým viac prichádzala o rozum. V záhrade už stala voda a menilo sa to tam na kúpalisko. Tak pršalo. Krúpy ničili pravý anglicky trávnik ale bolo to nič oproti tomu ako on zničil moje srdce. Trávnik sa spamätá ale ja nie. Už nie.... Chilli zaspal pri mojich nohách a ja som ho opatrne prekročila. Vošla som do kúpeľne. Zrkadlo bolo rozbite čo som doňho udrela. V ten istý okamih som skúsila niečo čím som opovrhovala. Videla som krv na mojich hánkach a fascinovane na ňu hľadela. Vzala som úlomok a porezala sa. Na chvíľu prišlo uvoľnenie. Bolesť však prišla opäť.

Zakrútila som hlavou. Veľké tričko som si vyzliekla so svojho vychudnutého tela a vliezla do sprchy s mojou kamarátkou žiletkou. Ľadové kvapôčky padali a pichali ako milióny ihiel. Pravidelným pohybom som si do tela ryla rovne čiary a zabúdala.... Krv zmiešaná s vodou tiekla do odtoku...

Vysušila som svoje telo ktoré už bolo iba prázdna schránka. Obliekla som ďalšie z tričiek a zišla dole. Zo sekretára som vzala fľašu. Zastala som v priestrannej obývačke ktorú osvetľovali len blesky. Fascinovane som na ne hľadela. Noviny boli plne toho o tom ako zabilo to dievča čo sa nestihlo schovať.... Pila som a vedela že sa mi v hlave rodí plán. Dopitú fľašu som hodila na zem kde sa rozbila. Vzala črepiny a zarezala hlbšie ako obvykle. S krvavými zápästiami som otvorila dvere na terasu. prudko sa rozrazili a mňa ovial chladný vietor a ľahká studena voda. Ten malý úsmev na tvary zmizol. Tackavo som si sadla do stredu záhrady a počúvala tu symfóniu. Hru krajšiu ako od Mozarta alebo Bacha toto bol orchester samej prírody ktorý nik nenapodobní. Viečka oťažievali a ja som upadala do spánku.

Ako dievča pomaly zaspávalo hľadelo do neba a sledovalo blesky. Už necítila chlad ani bolesť. Usmiala sa a zašepkala

-ľúbim ťa..

Meno chlapca zaniklo v ohlušujúcom hromu. Zavrelo svoje oči a sama príroda sledovala ako pomaly odchádza. Lenke netušila že v tej chvíli dvere na dome sa rozrazili a dnu vbehol chlapec plný zúfalstva a strachu. Po celom dome kričal jej meno. A jeho kamaráti s nim

-Poppy

-Poppy!

Jeho krik bol plný zúfalstva ktorý trhal uši. Znel ako zviera ktoré sťahujú z kože za živa. Uvedomil si akú hlúposť spravil. Ak je pre nich neskoro bude ľutovať do konca života. Každý jeden deň čo bol bez nej cítil prázdnotu ktorá sa zväčšovala. Uvedomil si až moc neskoro akú chybu spravil.

Chýbala mu.

Jej úsmev ktorý mu rozžiaril deň

Oči ktoré naňho pozerali s nehou

Jej hebké dlane ktoré boli citlivé

A medový hlas ktorý ho mátal už od prvého stretnutia.

Zúfalo zastal a nevedel kde ma hľadať. Jeho srdce kričalo a prehlušovalo búrku vonku. Do jeho tela udrel silný naraz vetra. Vbehol do obývačky. Verandové dvere boli rozvalene. Vtedy to zbadal. a na isto vedel že jeho srdce umrelo . V strede záhrady ležala jeho životná láska

-Poppy!

Ta bolesť, ten krik bezmocného... Rozbehol sa. Boli mu jedno či bude mokrý. Videl jej krvácajúce ramena a cítil slabý tep srdca ktoré si tak nevážil. Vbehol s ňou dnu. Roztrhal si tričko a pritlačil jej ho na rany. Plakal ako malý chlapec. Nie tak keď ho mama prvý krát nechala v škôlke alebo fúkala koleno. Bol to plač umierajúceho ducha ktorý strácal svoju polovičku.

-Poppy prosim nie nenechávaj ma tu! prosím výdrž. Ja milujem ta! bol som hlupak ľutujem tu jednu vetu čo som spravil. Myslel som že to bude fajn ale nie je! ja bez teba neviem žiť! existovať akoby si zobrala moju chuť žiť, vzala si mi srdce tak ho prosím nelám a neopúšťaj ma ostaň!

Vylieval zvyšky ktoré ostali v jeho vnútri. Priatelia sledovali tuto chvíľu so slzami v očiach. Dívali sa na dvoch ľudí ktorý sa milujú len jeden spravil chybu a trpia až tak že jeden umiera. Vtedy ona otvorila oči akoby to bol zázrak. Zrakom bez farby a života pozrela naňho a usmiala sa. Nie silene a ani falošne ale so všetkou láskou ktorú cítila. Chlapec opakoval tie iste slova dookola a plakal. kolísal sa dopredu a dozadu  

–odpusť mi to prosím odpusť

-ja som ti už odpustila dávno.

preriekla a on plakal ešte viac

-milujem ta a vždy aj budem nech sa stane hoc čo pamätaj počkám. Si môj osud, moje šťastie, moja viera, moje všetko. Si ako blesk a ja som hrom. si svetlo a ja tvoja odozva. Louis milujem ťa

Zašepkala a jej viečka klesli. Pomaly zaspávala s úsmevom na perách akoby vedela že zajtra vide slnko. On krútil hlavou a sepkal aby vydržala sľuboval jej všetko len aby ostala s nim

-bez teba som nič som ako blesk bez hromu nepotrebný...

šepkal a vtedy sa dnu vrútili doktorky..... Díval sa ako ju zachraňujú. A on sledoval dôvoď prečo žiť. Odchádzal preč ale on veril. Veril v osud. V zázrak v Boha... Vtedy konečne všetko stíchlo a nastal ten upokojujúci zvuk. Ticho po búrke alebo pred búrkou? kto vie ako to dopadne pre nich.

Louis a Poppy....

Láska ten prchavý cit ktorý nenájde každý. Všetci velikáni sa mu smiali ale nakoniec podľahli. Láska je neopísateľná vec ktorá sa nedá zaškatuľkovať je to slovo či cit ktorý ma obrovsky rozmer.... je len na nás ako s nim vynaložíme a či budeme veriť. Nechajme náš osud nech nás vedie sem tam mu pomôžme ale nemeňme ho tak ako aj oni dvaja. Je to na tom tam hore či nechá ich lásku zahynúť alebo prežije....

Je to Viera v niečo čo nikdy nepochopíme...

tak a je koniec. co poviete? je to nieco ine lakalo ma to tak dufam ze sa to bude pacit a ze to nie je zle lebo neviem ako zareagujete