Dark Side 47

No tak Turecko je fajnééé :D uplne som tu 6 deň a mám toho dost komnpletne :D prejedena spalena a mám toho dost uz nech som doma :D mám chut na halusky segedin a zemiakovy salat s reznom mnam :D ale baby mam kamoska manazera ci pana a spoznala som tu par slovakov a su tu pekny rakusania :D tak este sa uvidi le wrrr nech je uz konec dovolenky :D 

Niall:

Mohol  som to ukončiť. Stačil jeden silnejší stisk a už by tu nebola...No tak.

Ale ono to nešlo. Moja hlava chcela ale niečo vo vnútri mi to zakazovalo. Nedovolilo mi použiť moju silu a zabiť ju. Ale prečo?

Lebo ju máš rad?

Ozval sa zradný hlas v mojej hlave. Nie! Zavrtel som ňou  a snažil sa sústrediť na situáciu ktorá sa tu odohrávala.

Svoj zahmlený zrak som zapichol do nej. Do ženy ktorá nadobro obrátila môj svet hore nohami. Hľadel som do jej mačacích oči ktoré a nie raz dostali do pomykova. Vždy v nich bola iskra života, veselosti ale čo tam bolo teraz?

Strach
Bolesť

Zúfalstvo....

A ešte niečo čo som nevedel pomenovať. Bolo to čosi hrejivé a upokojujúce? Neviem...

Jej dych bol trhaný. Stala na špičkách a svojimi malými rukami sa snažila odsunúť tie moje, ktoré zabili stovky ľudí...

Som netvor....

Zhnusený sám so seba som ešte viac zaťal zuby a sústredil sa na ňu.

Privrel som viečka a začal silnejšie a silnejšie stláčať.

Keby bola mŕtva nestalo by sa toto všetko...Ak by som ju zabil vrátilo by sa všetko do starých koľaji....

Si ,si istý?

Otázka ktorá sa zrodila a aj upadla tam kde začala....

Ely:

Stisk bol čím ďalej tým silnejší. Vyhýbal sa môjmu pohľadu. To bolo až také bolestne? Alebo mu bolo so mňa zle? Ja som nevedela čo si myslieť. Jediná vec ktorá bola teraz dôležitá bol môj život. Ten obyčajný nudný život ktorý on držal v svojich rukách a mohol sa rozhodnúť čo s nim spraví. Buď ma nechá žiť alebo ma zabije....

Snažila som sa nadviazať s nim očný kontakt ale nešlo to. Odvracal hlavu alebo ju len klopil. Slzy horkosti, sklamania a bolesti sa nahrnuli do očí a pomaly stekali dole tvarou a dopadali na jeho chladne ruky.

Bolo mi jasne že to spraví. Bol už rozhodnutý a nič by ho nepresvedčilo o opaku. Zmierene som zavrela oči

-Prosím...rýchlo....

Dostala som zúfalo so seba. Smrť ktorá mala nastať som chcela mat už za sebou. Nechcela som už nič cíti. City len ubližujú ako som zistila na prahu života a smrti. Ak začnete cítiť skazu mate istú. Všetko sa vždy otočí oproti vám.

Ak ste zamilovaný buď sú city opätované na malú chvíľku a potom budú zašliapané, roztrhane zničené...

Tak to v živote chodí...hoc si to uvedomuje každý nik si to nechce pripustiť. Veď kto by aj? Mate priateľku milujete ju a plánujete si budúcnosť. Dokázali by ste si povedať veď aj tak ma opusti, príde iná tak načo?  To by asi potom nik nemal vzťah. Všetko je to založené na len a len viere....

A verím?

Ja sama ktorá si všetko toto uvedomuje...Verím?

Áno

Verím v Nialla. Verím že tam niekde vo vnútri je niečo dobre ale boji sa dostať na povrch a ak je toto cesta ako to ma vyjsť tak sa obetujem.

Ale prečo sa chcem obetovať? Prečo?

Zvádzala som diskusiu v mojej hlave a nevedela odpoveď na tu najdôležitejšiu otázku. Otázku ktorú si muší zodpovedať každý vo svojom vnútri.

Je to čo k nemu cítim oddanosť? Priateľstvo?....Alebo

Láska?

Zúfalstvo a poznanie pomaly začalo zapĺňať moje telo. Neviem či som cítila uvoľnenie, slobodu alebo dokonca ešte väčšiu bolesť.

Ja ho milujem.

Rana ktorá zasiahla cele moje telo.

Milujem jeho krásne oči ktoré vo mne vedia čítať. Jeho hoc cynický úsmev ktorý pôsobí drzo ale vie ma dostať do kolien. Spôsob akým na mňa hľadí. Ležérny postoj ktorý pri mne má.  Jeho veľké a chladné dlane ktoré ma vedia zohriať. Mocnú náruč ktorej sa cítim bezpečne. Smiech aj keď som ho počula len raz. Jeho dokonale chrapľavý hlas ktorý je tak mužný a tak zmyselný. A nakoniec? Jeho pery ktoré vo mne spôsobujú city ako žiadne iné. Spôsob akým ma zľahka bozkáva akoby sa bál že mi ublíži. Už od prvého momentu som ho milovala. Toho neznámeho cudzinca ktorý sa mi objavoval v snoch a neskôr aj v živote. Už vtedy sme boli k sebe pritiahnutý.

Tak ak mám zomrieť tak jedine jeho rukou. Rukou bytosti ktorú nadovšetko milujem.

Ruky som voľne spustila k telu. Dávala som mu najavo že sa vzdávam. Už som len čakala.

Stisk začínal byt silnejší a mne do pľúc neprúdil pomaly žiadny kyslík. Začínala som strácať vedomie.

Zbohom....